Ľubomír Jakubčík odišiel do keramikárskeho neba

Tvoril z jedinečného materiálu – z kameniny. Nebohý karikaturista a Jakubčíkov priateľ Vojto Haring o ňom povedal: „Ľ. Jakubčík si vytvoril silné remeselné zázemie, modeluje priamo z plátu, neprepína farebnosť, necháva vyznieť samotný materiál.“
Kým mu to fyzické sily dovolili, majstrovsky pracoval s hrnčiarskym kruhom. Citlivým zásahom dlaní pozmenil kruhovú pravidelnosť misy alebo vázy, čím získal elipsu alebo iný, oblý tvar. Vytváral nádherné záhradné keramiky pevných obrysov a hrubej štruktúry i interiérové doplnky. Mnohé evokujú premenu hmoty v ohni. Experimentoval s farebnými glazúrami.

Dielo dokázal vyrobiť aj z priemyselného porcelánu. L. Jakubčík dekoroval svoje keramiky rôznymi glazúrami, experimentoval, vymýšľal kombinácie so zatavovaným sklom, solenými glazúrami či unikátnou japonskou technikou raku kuro. Keramika raku sa v krajine vychádzajúceho slnka uctieva pri pití čaju.
Ľubomír Jakubčík bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov. Narodil sa v Nevojiciach 16. júna 1926. Pôsobil v Ústredí ľudovej umeleckej výroby v Bratislave, neskôr sa stal samostatným výtvarníkom v Žiline. Od roku 1968 žil v Piešťanoch, kde býval so svojou manželkou Ruženkou, ktorá pochádza z Liptova.
„Prešiel som vojnou, prežil som komunizmus aj s jeho ideovou komisiou, ktorá sa ma pýtala, prečo som vytvoril sochu Kentaura. Nevedeli pochopiť, čo ma inšpirovalo, vytvoriť zviera s ľudskou tvárou? Poslali ma na dva mesiace do bane, na východe Slovenska som zakladal družstvá, ale aj tam som nakoniec ostal pri tvorbe,“ to sú slová dnes už nebohého majstra, ktorý okrem toho, že dokázal do keramickej hmoty zataviť sklo i svoje verše, naznačil generáciám umelcov, že dobré diela sa dajú robiť takmer z každého materiálu.
Jeho výstavy videli v mnohých mestách sveta – v Prahe, v Buenos Aires, vo Faenze, v Bechyně, v Mníchove, vo Viedni, v Novom Sade i v Montreale. Posledná rozlúčka s Ľubomírom Jakubčíkom bude v piatok 11. augusta o 14.30 hodine na cintoríne na Žilinskej ceste.