A. Banášová: V mozaike ľudstva má každý svoje miesto

► Máte rada projekty, ako bol práve deň otvorených dverí?
Chodievam na podujatia, kde sú deti. Niekedy si myslím, že s nimi komunikujem v takom ráznejšom tóne, príliš sa s nimi nemaznám a dúfam, že sa ich to príliš nedotýka. Väčšinou sa však deti smejú, berú to a prijímajú rovnocennú komunikáciu. S deťmi je väčšinou zábava. Vedia sa pýtať také veci… Zažila som jednu besedu, a to bolo čo otázka, to perla. Moje obľúbené: „Máte okná? Ktorý je váš obľúbený hotel?“ To ma baví, dospelí sa také veci nepýtajú.

► Vo svojej práci sa často stretávate so známymi osobnosťami. Mali ste pred niekým veľkú pokoru?
Medzi ľuďmi funguje taký vzorec, že pokoru máme len voči niekomu, kto je všeobecne definovaný ako niekto, voči komu pokoru treba mať. Ja si ale myslím, že ju treba mať voči úplne, úplne každému človeku, no niekedy je to ťažké, pretože tie vzorce sú silné. Voči opitému bezdomovcovi pred supermarketom alebo niekomu, kto urobil niečo zlé, sa nám nejako nechce mať pokoru. Domnievam sa však, že v mozaike ľudstva všetci majú svoje miesto, dokážeme byť dôležití, chodiť okolo bezdomovca pred supermarketom každý deň a aj takého človeka prijať. Snažím sa v sebe si uvedomovať, ako s pokorou nakladám v dvojitých metroch.

► Aké je to z opačnej strany? Cítite, že majú ľudia pokoru práve pred vami?
Myslím si, že je rozdiel pokora, rešpekt a strach. Niekedy neviem úplne odhadnúť, čo tí ľudia pociťujú. No dokážem tomu rozumieť, lebo keď robím rozhovor s človekom, ktorý je považovaný za niekoho, tiež sa zmenšujem. No hovorím si, že to je neúcta voči mne samej. Takže aj z druhého pohľadu to poznám. Snažím sa však byť asertívna. Napríklad minule som bola na diskotéke. Veľmi rada tancujem. S hocikým, hocikde sa odfotím, ale keď tancujem, tak nie, lebo vtedy tancujem. Takže som povedala nie. Čiže tá pokora neznamená, že človek je taký „preslušnel“, ale stráži si to svoje.

► Stalo sa vám, že ľudia sa možno až agresívne dožadovali vašej pozornosti?
Nie, mám šťastie a som zaradená vo vnímaní ľudí tak, že ku mne pristupujú veľmi milo a nikto za mnou nechodí s vrieskaním, pišťaním alebo s tým, že by sa mi hádzal okolo krku. Je to skôr decentné, nie som raper, že by ma prenasledovali. Mám fanúšikov od detí až po starších ľudí a je to príjemné. Normálne sa so mnou bavia.

► Viete porovnať priateľstvá s ľuďmi, ktorí sú na obraze, s ľuďmi mimo šoubiznisu?
Myslím si, že kamarát je vždy kamarát a vtedy to človek nerozlišuje. Ale je pravda, že kamaráti zo šoubiznisu majú pochopenie pre iné veci, dajú sa s nimi rozoberať iné témy. Môžem s nimi riešiť napríklad, čo napísali noviny, a berú to inak, ako keď to začnem riešiť s mojimi nešoubiznisovými kamarátmi, ktorí to môžu vnímať ako nejaké chválenkárstvo. Ono to má niekedy aj svoje výhody, že ľudia zažívajú podobné situácie a vedia to pochopiť.

► Prezraďte, dajú sa tam vytvoriť úprimné priateľské vzťahy?
Áno. Čím ďalej, tým viac je tam úprimných, milých ľudí. Nie so všetkými mám nejaký super hlboký blízky vzťah, lebo na to nie je veľmi čas. Ale sú tam skvelí ľudia.

► Pripravujete niečo nové?
Stále tie isté veci dokola. Aktuálne je ich aj tak veľa, takže mi to stačí. Trochu inak v divadle, Milujem Slovensko, Chartshow, popritom rôzne iné akcie, moderovačky.

► Chceli by ste niečo odkázať fanúšikom v Piešťanoch?
Piešťancom netreba nič odkázať, lebo Piešťanci vedia.

Dočítate sa v Piešťanskom týždni číslo 45, ktoré je v predaji od 8. novembra.