Žilo sa ťažko, ale veselo

Viete si to predstaviť? Tri nevesty v jednom dvore. Švagriné Amália, Jozefína a Zuzana, všetky približne rovnakého veku, pri ktorých stojí svokra s výraznou vráskou v strede čela, pozorne sleduje ich ruky, chváli, no intenzívnejšie im dohovára. Mňa podobný odborný dozor vždy, nič iné, len znervózni. Aby sa v kuchyni neobmedzovali, zakaždým zostala so svokrou piecť len jedna. Nepomáhali si. Ostatné dve išli na rolu siať alebo hrabať seno, ktoré potom vynášali do stodôl na pôjd spolu so zbožím na pleciach.
Jesenné práce skončili a chalupy zasypala snehová prikrývka. „Toto obdobie sme si, šikovné gazdiné, po večeroch skracovali pradením konopných nití, z ktorých sme tkali plátno na plachty, vyšívali obrusy alebo sme sa stretávali na páračkách. V kuchyni vládlo pološero, nie kvôli atmosfére, ale úspore petroleja a driapalo sa husacie perie. Aby išla práca od ruky nikdy nesmel chýbať spev a aby išiel spev od srdca, nikdy nesmelo chýbať hriatô. Príhody z predošlých dní zaručovali dobrú náladu a hodiny smiechu. Niektoré zo žien vedeli zase krásne vyšívať piešťanské kroje. Ja som, bohužiaľ, už z  mladšej generácie, čiže kroje nevyšívam, ale ich tradíciu vždy dodržiavam. Každoročne chodím v krojoch s vnúčatami  na otvorenie kúpeľnej sezóny či počas sviatkov do kostola,“ rozpráva Zuzana.

Muži pracovali poväčšine v lese a zvážali drevo, ženy boli doma pri deťoch a zabezpečovali chod hospodárstva. Nič sa nekupovalo. Každý choval hospodárske zvieratá. V podstate živiteľov rodín. „Kravy sme dojili, mlieko vozili na koňoch do dediny, odkiaľ ho chodili brať na spracovanie už autom do Nového Mesta n/V. Pre vlastnú spotrebu sme si doma odložili, vymútili maslo, vyrábali mliečne výrobky. Keď som v maštali dojila, vždy som vyspievala minimálne päť piesní. Dojnice stáli ako výstavné sochy v galérii, mávali chvostom v rytme melódií, práca ušla rýchlejšie a mlieko bolo chutnejšie,“ potvrdzuje metódu dojivosti kráv v závislosti od kultúry prostredia.
Určite ste si, rovnako ako ja, hneď pomysleli na úspešnú českú filmovú komédiu z roku 1983 od Zdeňka Trošku, Slunce, seno, jahody. Tam kravy rovnako dávali viac mlieka vďaka hudbe. Vyspevovalo sa všade. Pri práci na rolách, pri varení, upratovaní… „Žilo sa ťažko, ale veselo. Peňazí nebolo na dostač, no vždy sme boli spokojní s tým, čo sme si dopestovali na roličkách. Jediný príjem do domácnosti sme mali z chovu ošípaných,“ dodáva.  

Zuzana má už 74 rokov, je vtipnejšia a určite aj pracovitejšia ako vy, pretože v takomto krásnom veku stále dokáže rukami rozmiesiť 15 kilogramov múky a vymiesiť z nich osem až deväť pecňov chleba. „Keď som s pečením začínala, mali sme pec vo vnútri. Na nej sa spávalo, oddychovalo aj liečilo. Po upečení chleba vydržala ešte štyri dni teplá a príjemne vyhrievala. Dnes sú moderné pece na dvore, aby si gazdiná neurobila v dome špinu a zohrievať sa môže už len pod dekou. Ani horské slnko nie je na tvár a chrbticu také účinné, ako žeravé uhlíky vyhrabané z pece,“ hovorí Zuzana.

Múka sa do koryta osieva už večer. Zarobí sa kvások a všetko to spolu skončí pod dekou a obrovskou perovou „duchnou“. Váži asi sto kíl a keby ste sa pod ňou rozhodli spať, perie vás na jednej strane dusí a nohy omŕzajú. Skôr ako sa chlebík ráno miesi, musí Zuzana rozkúriť pec. Jediný blízky sused jej pomôže ťažké kláty dreva k peci nanosiť, aby ich mohla systematicky a tajným spôsobom do pece uložiť. Keď drevo vyhorí na scénu prichádza ohrablo. Vyzerá ako drevená motyka, ktorá slúži na manévrovanie s uhlím.
Spoločne s handrou a vodou pec vytrie do čista, aby samopašné uhlíky neskončili v ceste. Skôr ako sa do pece vkladajú chleby pečú sa na holej peci predplamenníky, v súčasnosti známejšie ako posúchy. Nesmú byť suché ani vláčne, zhorené do čierna ani veľmi biele. Aby sa v peci nenafúkli ako balóny, musia sa predtým poprepichovať nožom. Posúchy sa natierajú a dochucujú podľa zmyslov fajnšmekerov alebo dostupných korenín, ktoré zvýšili z predchádzajúceho pečenia. Spravidla sa neodkrajujú, ale trhajú.
Po predplamenníkoch, keď je pec už akurát vyhriata, vkladáme chlieb. Pravidelne kontrolujeme zapýrenie.  Ak sa chlebík pýri priveľmi, je z tepla potrebné ubrať. Ak má však nemiznúcu farbu múky, treba ho priškvariť, nie prudko, zľahka až do chrumkava. Je ľahký, dvakrát väčší ako kupovaný a jeho trvácnosť je prekvapujúca.
„Keď som bola mladá, pomôcť som s ničím nepotrebovala. Teraz mi už musia pomáhať deti, vnukovia i pravnúčatá. Vždy príde ten, kto má čas. Tradíciu sa snažím v rodine zachovať. Záujem však prejavuje i okolie. V súčasnej dobe tomuto remeslu prejavili pozornosť i podnikateľ s priateľkou z Banky, ktorí mi chodia ochotne pomáhať. Mám z toho radosť. Ak má nikto seriózny záujem môže prísť zamiesiť, pomôže mi a rada ho niečo nové naučím,“ ponúka skromne svoje skúsenosti na záver Zuzana.