O Filipovi a Ancijášovi
V rozmedzí dvoch týždňov som sa zúčastnila na dvoch unikátnych, skutočne jedinečných premiérach divadelných inscenácií. Činohru uviedlo Divadlo Jána Palárika v Trnave, operu pre deti zasa naša prvá scéna, Slovenské národné divadlo v Bratislave.
Trnavské divadlo má v repertoári viacero skvelých titulov, ktoré chytia za srdce, pohladia dušu i rozosmejú diváka. Tentoraz, úvodom svojej jubilejnej 50. sezóny, sa skupinka kreatívcov rozhodla vzdať hold niekdajšiemu významnému členovi Divadla Jána Palárika, v tom čase ešte Divadla pre deti a mládež, Jarovi Filipovi. Že to nie je klasické predstavenie, ktoré prvoplánovo mapuje život významnej osobnosti od narodenia až po úmrtie, je každému divákovi jasné už po uplynutí prvých minút inscenácie.
A predstavenie je to veru výborné. Nielen spomienkou na nezabudnuteľné piesne ako Do batôžka či Cez okno, ale rozhodne aj myšlienkami, zamysleniami, vtipom, súčasnosťou a jedinečným spracovaním. Fascinujúce sú okrem hereckých výkonov i výkony muzikantské – skupinka hercov na pódiu ukazuje svoj multitalent a všetky piesne hrá, akoby tvorila jednu skvele zohranú kapelu.
Kto pred predstavením nevedel, kto bol Jaro Filip, po ňom vie. Kto vedel, pripomenul si. Nekonečný potlesk a standing ovation nebol len „pro forma“, ale bol z vďaky všetkým, ktorí sa na tomto diele spolupodieľali. Bola to vďaka za mimoriadny zážitok.
Ďalším výnimočným zážitkom bolo vidieť hudobníka, spisovateľa, Vrbovčana Braňa Jobusa na doskách Slovenského národného divadla. Je autorom libreta novej opery pre detských divákov, ktorá nesie názov Muflón Ancijáš. Sám Jobus je v opere rozprávačom, nenahraditeľným stmeľujúcim prvkom viacerých scén, ktoré po sebe plynule nasledujú. Je tam s ním i zvon, ktorý sa dočká svojej chvíle a v sále opery sebavedome zaznie. Kto niekedy počul Jobusovu historku so zvonom, zaiste sa jeho prítomnosti poteší.
Prapotrebné je v dnešnej dobe posolstvo, ktoré sa príbehom, pôvodne vydaným knižne, podarilo dostať k detskému divákovi. Myšlienka, že je potrebné ísť za svojimi snami, konať dobro a veriť v lásku, je tým, čo si malí i veľkí návštevníci z divadla odniesli. Po skončení príbehu a záverečných Jobusových slovách „šťastnú cestu životom“ dospelí v hľadisku spontánne vyhŕkli nadšenie z toho, aké to bolo krásne.
Dva rozdielne, no jedinečné kultúrne zážitky hovoria len jedno – umenie učí, vychováva, kultivuje, ctí, povznáša i povzbudzuje. Vážme si, že ho máme doslova na dosah.
