Má dnes remeslo ešte stále zlaté dno? Dá sa z neho vyžiť?
Žijú medzi nami – zväčša nenápadní, no najviac hľadaní. Opravári obuvi, bicyklov, hodín či televízorov, inštalatéri, klampiari, zámočníci, opravári áut. Krajčírky, ktoré majú namiesto prstov – zlato. Hoci sa hovorí, že remeslo má zlaté dno, väčšina z nich má iba zlaté obrúčky a na krku povinnosti živiteľa rodiny. Ako to zvládajú v dobe, keď robiť na seba sa rovná takmer čistému šialenstvu? Robia. Stále iba robia. Tak ako kedysi slovenskí drotári. Len nohavice už nemajú poplátané. Zato plátajú iné diery: faktúry, poplatky za nájomné, energie, odvoz smetí či dane.
L. Šašo má schopnosť odčítavať z pier
Opravárom obuvi, šijacích strojov, ale aj kabeliek, opaskov, rukavičiek či iných brašnárskych výrobkov Libor Šašo z Vrbového má svoju dielňu v meste pod šikmou vežou. Je druhýkrát šťastne ženatý, rád hrával futbal, je rozhodcom. Ako mužovi s píšťalkou mu nadával raz jeden, raz druhý mančaft. „Ak mi niekto povedal, čo za šaša to píska, išiel som k nemu so slovami: Mňa neurazíte, ja som totiž naozaj Šašo – toto priezvisko som zdedil po predkoch.“
Tento živnostník žije už niekoľko rokov vďaka svojmu fortieľu hektický život. „Keď ma prepustili z piešťanského Aventu, vďaka podpore úradu práce som si ako sluchovo postihnutý zriadil chránenú dielňu. Ohluchol som ešte v detstve po tom, čo mi lekári nasadili chybnú liečbu. Ale nezatrpkol som. Nosím strojček, takže počujem celkom dobre. Postihnutie, aj keď je výrazné, ma posunulo dopredu v iných oblastiach. Viem na diaľku odčítať z pier, takže by som mohol byť celkom slušným vyzvedačom,“ žartoval L. Šašo. Tvrdí, že keď sa krajčírke pokazí šijací stroj – je to kapitola sama o sebe. „Ešte dobre, že som sa v tomto odbore vyučil. Viem opraviť nielen pokazenú spojku na motore, čo je veľmi nevďačná a špinavá robota. Ale zrenovujem aj odlomený chapač – to je koliesko, ktoré tvorí steh.“
Opravár priznal, že i keď je typom veľmi zhovorčivého človeka, niekedy, keď príde uťahaný o pol ôsmej večer domov, nechce sa mu ani rozprávať: „Často potrebujem doma úplné ticho, pokoj, zhasnuté svetlo. Mám totiž aj iné zdravotné problémy. Ak to ticho nemám, som veľmi nepríjemný. A to ma mrzí. Lenže život je už taký – raz svieti slnko, inokedy sa poriadne zatiahne. A záleží len na nás, ako dokážeme tie mraky zahnať bez veľkých strát. Ja som teraz šťastný. A vďačím za to najmä manželke, aj keď tých peňazí nemám toľko ako predtým.“
