Má dnes remeslo ešte stále zlaté dno? Dá sa z neho vyžiť?
Žijú medzi nami – zväčša nenápadní, no najviac hľadaní. Opravári obuvi, bicyklov, hodín či televízorov, inštalatéri, klampiari, zámočníci, opravári áut. Krajčírky, ktoré majú namiesto prstov – zlato. Hoci sa hovorí, že remeslo má zlaté dno, väčšina z nich má iba zlaté obrúčky a na krku povinnosti živiteľa rodiny. Ako to zvládajú v dobe, keď robiť na seba sa rovná takmer čistému šialenstvu? Robia. Stále iba robia. Tak ako kedysi slovenskí drotári. Len nohavice už nemajú poplátané. Zato plátajú iné diery: faktúry, poplatky za nájomné, energie, odvoz smetí či dane.
Objím svojho opravára bicyklov!
Američania majú sviatok, volá sa: „Objím svojho vodoinštalatéra.“ Ak by si Piešťanci mali zvoliť podobný, nazvali by ho: „Objím svojho opravára bicyklov.“ Tridsaťdvaročný rodák z Piešťan, Miroslav Ďurina z Boroviec, by svojimi od oleja a cestného prachu zababranými rukami nemohol vrátiť všetky tie objatia. Priazeň vďačných ľudí si užíva po svojom – s úsmevom na tvári a žartíkmi. Aj keď – ako hovorí: „Som strojár, jazdil som cyklistické preteky, bicykle som vedel rozoberať do poslednej súčiastky, tak som si otvoril živnosť. Lebo som bol mladý a sprostý. Štát drobných živnostníkov nepodporuje, čo už. Servis a predaj bicyklov robím už deviaty rok, pomáha mi moja žena Petra, sme tu, v našej prevádzke na Bratislavskej ceste v Piešťanoch všetci ako jedna rodina. Ľudia sem najčastejšie chodia s defektmi, osmičkami na kolesách a tiež pokazenými brzdami. Opravím všetko, čo viem.“
Článok je súčasťou Témy týždňa, v ktorej sa venujeme remeselníkom. Nasledujúci článok uverejníme 11. júna.
