Spoveď ženy, ktorá sa oslobodila od tyrana a zachránila deti

  • Spravodajstvo
  • 9. júla 2014, 15:28
  • Autor:Viera Dusíková

Chodia okolo nás so sinkami na tvári. Skrývajú ich pod make-upom. Ak sa ich spýtate, čo sa im stalo, povedia, že spadli zo schodov. Týrané ženy nerady priznávajú, že ich muž je despota a modriny im narobil on. Vedia to len najbližší. Sú však i také, čo z jednej šlamastiky vbehnú do ďalšej, ešte bolestnejšej. Autorka nového románu Denisa Martincová ich nazvala Ženy vyhnané z raja. Je to jej debut.

Narodila sa v Piešťanoch, býva neďaleko Hlohovca. Na vlastnej koži zažila hrozné veci. Dielo je autobiografické, sú v ňom opísané aj niektoré piešťanské zákutia. No čo je najdôležitejšie – hlavná hrdinka našla v sebe silu, aby sa oslobodila z pekla tyranstva a ukázala všetkým uboleným, poníženým, zväčša mladým matkám na materskej dovolenke, ako sa vzoprieť.
► Román Ženy vyhnané z raja by mali zaradiť medzi povinné čítanie na školách. Prečítať by si ju však mali najmä tie týrané. Čo vás viedlo k jeho napísaniu?
– Pretlak myšlienok. Myslela som si, že vybuchnem. Stále som si hovorila, že všetko má zmysel, tak aj to, čo sa stalo mne. Je jedno, či to bol rozpad druhého manželstva, alebo spomienky na prvé manželstvo. Ale neľutujem nič.
► Najsilnejšia zo ženských postáv vo vašom románe je hlavná hrdinka Ema, ktorá napokon našla cestu oslobodenia. Čo ste museli prežiť vy na to, aby ste dokázali dať na papier vaše myšlienky a hlavne vytiahnuť sa z pavučín týranej ženy?
– Neviem, či som naozaj taká silná, ale ak som, tak je to vďaka mojim deťom, mame a priateľom, pretože vždy, keď som začala o niečom pochybovať, boli pri mne. Cestu oslobodenia som uvidela, keď som pocítila, že sa mám o koho oprieť. Začala som počúvať vlastnú intuíciu. Dovtedy som ju zanedbávala. Oslobodenia som našla v písaní.
► V románe sú veľmi silné momenty najmä v okamihoch, keď chce Eminu tvár jej muž označkovať kutáčom rozpáleným v peci. Stalo sa toto niekomu?
– Áno, mne. Vnímala som len bezmocnosť, neuveriteľný strach, bol taký veľký, že som nevládala hovoriť a žobrať o milosť. Cítila som len sálajúcu horúčavu, a triasla som sa, ako keby som mrzla.
► Tiež ma mrazilo, keď ste opisovali, ako Emu jej ožratý muž vyložil na parapet okna výškového bytového domu a držal ju za členky, že ju zhodí… Je to o vás?
– Mať pod sebou prázdno a visieť dolu hlavou, držať sa kŕčovito parapetu, ktorý sa vzďaľuje, a vy sa prstami snažíte držať steny pod oknom a pritom vnímať, že človek, ktorý vás uchopil za nohy, to asi prepískol, pretože vaše členky sa v jeho rukách šmýkajú, je neopísateľný pocit. Ani keby som vedela akokoľvek písať, ten strach sa opísať nedá.

Celý rozhovor si môžete prečítať v Piešťanskom týždni číslo 28, ktoré je v predaji od 8. júla.

0 Shares

Najnovšie správy

Dnes je nedeľa 12. mája. Tento deň je Európskym dňom minerálov, Svetovým dňom ošetrovateliek, Svetovým dňom spravodlivého obchodu a Medzinárodným…
  • 12.05.2024, 00:01
  • Dobré ráno, Piešťany!
Dnes je pondelok 13. mája. Tento deň Dňom tulipánov. Meniny má Servác.
  • 13.05.2024, 00:01
  • Dobré ráno, Piešťany!
utorok, 14. mája 2024
Meniny má Bonifác, zajtra Žofia