Čas, spomaľ!
Tento editoriál sa bude niesť v úsmevno-spomienkovom duchu, lebo vonku je na môj vkus ešte stále príliš zima, príliš veterno a jednoducho škaredo. V takomto čase sa z bezpečia domova a s teplou kávou najlepšie premýšľa a spomína.
Ja som sa takto k spomínaniu dostala minulý týždeň, keď naša redaktorka Vierka zápolila s bacilmi a šla som namiesto nej fotiť voňavé, čerstvo narodené bábätká. Veď akoby to bolo včera, keď som na chodbu piešťanskej pôrodnice niesla z oddelenia ten svoj večne kričiaci balíček… Tak som sa vám dívala na jedno-dve bábätká, no a už to šlo.
V úvode musím priznať, že som strašná chaotička a od toho sa odvíjalo množstvo situácií, na ktoré si spomínam dnes už ani nie s úsmevom, ako skôr s úškrnom na tvári. A ešte k tomu musím vždy robiť 500 vecí naraz. Vyzerá to asi tak, že sa maľujem, popritom telefonujem, po prvom oku si spomeniem, že som si chcela spraviť kávu, odtiaľ sa idem do kúpeľne učesať, pred zrkadlom namaľovať druhé oko a ešte pomedzi to si dám náušnicu a zabudnem, že mi voda na kávu už dávno zovrela.
Určite to znie hrozne, no väčšinou mi tento (ne)systém funguje, kým doň nepribudne niečo neočakávané. Napríklad materská demencia, ktorá ma postihla (ak pretrváva, nehovorte mi to).
A tak som minulý týždeň spomínala, ako som kočíkovala a okrem syna pravidelne vozila po parku aj vrecko so smeťami, či ako som istý čas nachádzala čudné veci na čudných miestach. Cuketu medzi oblečením, hrebeň v chladničke. Alebo ako som sa pýtala suseda, či nevie, kde mám auto. V živote nezabudnem na synov pohľad, keď som ho do vane strčila aj s ponožkami na tých tučných nožičkách. Alebo ako som v jeho asi desiatich mesiacoch šla autom azda prvýkrát bez neho. Po pár minútach ma zachvátila panika, lebo autosedačka bola prázdna. Chvíľu som si myslela, že som ho zabudla na parkovisku. Až po tomto ľahkom infarkte som si spomenula, že som ho viezla k mame…
Určite to poznáte. Snažíte sa stihnúť milión vecí a v konečnom dôsledku vnímate, len ako sa extrémne rýchlo strieda deň a noc. A plynú dni, týždne, roky. Ja už naozaj nemám 21, ako som sa snažila minulý týždeň presvedčiť mamu, a môj syn už nie je to malinké bábätko z pôrodnice, ale chlapček, ktorý schováva veci na čudné miesta namiesto mňa.
Preto chcem zaželať všetkým novopečeným aj trošku zrelším rodičom – nech vám ten čas plynie trochu pomalšie a stíhate si vychutnávať každú chvíľu v zdraví a s úsmevom na tvári. Deti sú malé len raz a trvá to ozaj len chvíľku. Treba si to užiť, aj keď vám ráno ktosi jazdí tridsaťcentimetrovým „brm-brm” autom po hlave a spraví vám tak parádny monokel.
Alexandra Mathiasová
