Borovienka na Zabíjačkových slávnostiach
LANČÁR/BRATISLAVA – O tom, či zo 150 kilového prasiatka, vychovaného pri válovčeku na južnom Slovensku budú aj dobré klobásky, sa presvedčili nielen súťažiaci na 4. ročníku ružinovských Zabíjačkových slávností, ale aj ľudová hudba Borovienka z Lančára.
Borovienkári spolu so skupinou Country Field a ružinovským folklórnym súborom Karpaty totiž zabávali v sobotu hostí, ktorý prijali pozvanie Ružinovčanov a užili si domácu zakáľačku v areáli hier Radosť na Štrkoveckom jazere. Vôňa chrumkavých smažených oškvarkov, lahodná kapustnica, ale aj jemne pikantné domáce klobásky vraj chutili vynikajúco.
Svedčí o tom aj príjemný a spokojný výraz starostu Ružinova Slavomíra Drozda, ktorého fotograf Gabriel Mancuška odfotil spolu so šéfom Borovienky Štefanom Slabým. Fotografiu nám do redakcie priniesol Ľudovít Lenoch.
Slovákom chýba zabíjačka, ale prasa im smrdí
„Bol som niekoľko rokov v zahraničí a viete, čo mi tam najviac chýbalo? Domáca klobáska,“ priznal sa nám svetobežník Michal Černý počas jednej zo slovenských zakáľačiek. Vraj jediné miesto, kde v Amerike zažil napríklad chutné pečené bravčové rebierka bolo v jedálni na newyorskej 24. avenue. Mimochodom, zabíjačky miznú aj z nášho vidieka. Kým ešte pred pár rokmi chovali prasiatko takmer v každom druhom dome na Modrovke, či v Boleráze dnes si tu susedia prasiatko skôr vytýkajú. Prekáža im množstvo múch, ktoré súvisia s chovom „maška“ ale aj šíriaci sa nepríjemný zápach. Lenže. Pečené klobásky od suseda už nikomu nesmrdia a len sa tak za nimi zapráši.
Krvavničky len na severnom póle
Moožnosť prežiť niekoľko "zabíjačiek" som mala aj ja na vlastnej koži. Nemohla som sa pozerať na zabíjanie prasaťa, ani na zberanie krvi do nádoby, protivilo sa mi čistenie čriev. A nikdy nezabudnem na to, ako mi mužov dedko Michal Dusík z Bolerázu, miešajúc v detskej umelohmotnej vaničke masu z krúpov a čerstvej krvi, do ktorej pridal soľ a akési koreniny, otrčil po lakte krvavú ruku, v ktorej držal zmes na krvavničky a vyzval ma: „Ochutnaj, dievča, či ešte netreba prisoliť…?“
Dodnes nedokážem povedať, ako som sa na neho dokázala milo usmiať a zdvorilo odmietnuť túto lahôdku. Ale s istotou viem, že krvavničky z čerstvej krvi by som jedla iba vtedy, ak by som už nič iné nenašla stroskotaná medzi kryhami severného ľadového oceánu.
Rokmi som však pochopila, že ak mám navariť pre troch chlapov a chcem ich aj zasýtiť, potrebujem mať plnú mrazničku. A aj keď všetky tie vône i zápachy neznášam, naučila som sa prekonať samu seba. Nos si už nad črevami nezapchávam, viem celkom slušne asistovať pri výrobe jaterničiek, viem ich špajdlovať, ba dokážem zaboriť obe ruky do pomletého mäsa na klobásky a premiešať ho. Viem klobásky aj prekrúcať, aby sa neroztrhli.
Milujem prikladanie dreva pod kotlík, varenie kávy majstrovi mäsiarovi i jeho domácim asistentom, viem krájať chutné oškvarčeky a aj ich vytápať, ale iba v záverečnej etape. Len zabíjačková kaša by mi asi prihorela, tá chce trpezlivosť a aj bicepsy.