Alkoholik nevie svoje pitie kontrolovať

Po ukončení štúdia medicíny pracovala tri roky v psychiatrickej liečebni v Pezinku, neskôr v Sokolovciach, posledných jedenásť rokov vedie svoju ambulanciu všeobecnej psychiatrie na poliklinike v Piešťanoch. Tvrdí, že závislosť od alkoholu je častá porucha a vo svojej praxi sa s ňou stretla všade.
Kedy sa z príležitostného pijana stáva alkoholik?
– Pacienti, ktorí sem prichádzajú, si často myslia, že alkoholik je ten, ktorý chodí každý deň opitý, ale je ním aj človek, ktorý si celý rok nedá ani pohárik a potom týždeň v kuse pije.
Býva ťažké niekedy aj pre nás lekárov odhadnúť pijanstvo alebo už závislosť. Najdôležitejším meradlom býva nedostatok kontroly. Keď človek nedokáže pitie kontrolovať, začína sa závislosť.
Napríklad si každý večer otvorí fľašku, hoci chcel len dvakrát za týždeň, na návšteve si namiesto dvoch dá šesť pohárikov. Alebo sa niečo prihodí a niekoľko dní celý čas pije.
Hrá tu úlohu aj genetika?
– Určite hrá, vieme, že v rodinách alkoholikov sa závislosť prenáša aj do ďalších generácií, Týka sa to hlavne chlapcov. Synovia alkoholikov dedia informáciu v genetickom kóde a majú väčší sklon k alkoholu.
Dajú sa dedičné predpoklady obísť?
– Samozrejme, genetika nie je niečo fatálne, čo nemôžeme zmeniť. Svoju úlohu pri vzniku alkoholizmu hrá niekoľko faktorov, napríklad ako reaguje naša nervová sústava. Môžu dvaja piť rovnako, niekto sa stane závislým, iný nie.
Záleží na tom, ako jeho mozog odpovedá. Ak alkohol niekomu prináša úľavu, pôsobí ako droga, človek má tendenciu sa k nemu vracať. Ak má s ním negatívnu skúsenosť, bude sa mu vyhýbať.
Keď dieťa vidí otca popíjať, neučí sa od neho?
– To je ďalší faktor, že odmalička sa učíme a odpozorujeme správanie. Buď v rodinách sa nevedomky deti učia od dospelých, považujú pitie za povolené, prípadne nič iné nepoznajú.
Aj v spoločnosti vidíme, že sa pije na futbale, na festivaloch, sú otvorené stánky, popíja sa všade. Konzumácia alkoholu je u nás a tiež v Európe tak kultúrne zažitá, že vyzerá ako niečo normálne.
Alkohol sa podáva pri každej príležitosti, svadba, pohreb, urobenie skúšky, neurobenie skúšky, nový kolega… Ako mládež rastie, vníma, že pitie je v podstate spoločensky tolerované a s tým bojujeme aj v liečbe.
Keď závislý chce abstinovať, tieto pokušenia sú naozaj všade, a tak má problém sa zaradiť. Chýbajú nám zákony, ktoré majú napríklad v Amerike, že sa nesmie na ulici piť alebo otvárať stánky s alkoholom.

O alkohole sa hovorí ako o legálnej droge…
– Alkohol je psychoaktívna látka, droga, ktorá podporuje vznik závislosti, legálna a spoločensky tolerovaná. Stáročia zažitá v našej kultúre. My dospelí to niekedy podceňujeme, keď dáme dieťaťu glgnúť. Nemusí to byť schválne, ale už týmto dieťa učíme, že je to v poriadku. Potom z neho vyrastie tínedžer, chodí von do krčiem a zdá sa mu normálne vypiť si.
Čo by mal človek, ktorý si nevie rady so svojím pitím, urobiť ako prvý krok? Navštíviť lekára?
– Môže ísť aj k obvodnému lekárovi a ten ho pošle do psychiatrickej ambulancie. Najlepšie je prísť sa poradiť s odborníkom, ktorý zistí, či ide už o závislosť a navrhne mu spôsoby liečby.
Problémom však býva práve priznať si, že mám problém…
– Nehovorím, že to platí u všetkých pacientov, ale absolútna väčšina si závislosť nepriznáva. Typickým príznakom tej choroby je, že človek si ju neuvedomuje a prakticky ju popiera.
Nerobí to naschvál, alebo že by chcel naštvať manželku, či vedome sa stavať do opozície. Toto býva na našej práci najťažšie, pomaly tento jeho postoj narúšať, presviedčať ho, empaticky sa do veci vkladať a priviesť závislého k tomu, že ten problém naozaj má.
Akú možnosť má okolie, aby si bolo isté, či je ich blízky obeťou závislosti? Je možné sa prísť k vám poradiť, čo robiť?
– Áno, samozrejme, ktokoľvek z rodiny má možnosť prísť a poradiť sa. Aj sa nám to často stáva. Prídu ženy, že ich muž chodieva denne opitý z krčmy a ony si nevedia rady.
Problém býva v tom, že liečba je dobrovoľná. Príbuzní závislého majú občas predstavu, že ho vieme niekam dopraviť nasilu. Myslia si, že existuje nejaký zákon, ktorý ho donúti liečiť sa, keď ohrozuje svoje zdravie či okolie.
Liečba je však dobrovoľná a ten človek, aj keď spočiatku nie je motivovaný a ide na liečenie, podpisuje dobrovoľný vstup.
Ako sa u nás alkoholizmus lieči a môže pomôcť stretávanie sa v A-kluboch?
– Liečba závislosti je ambulantná a ústavná. Ak je už rozvinutá, býva lepšie začať ústavnou liečbou, tam prebieha špecializovane, ľudia sú rozdelení do komunít, odovzdávajú si skúsenosti, zúčastňujú sa muzikoterapie, učia sa autogénne tréningy…
Keď tam niekto strávi tri mesiace, naozaj sa veľa naučí, o sebe, o svojich problémoch. Dozvie sa, aké sú rizikové faktory, čo má robiť, aby sa sem opäť nedostal. A hlavne pochopí ten problém, prijme to, že musí so sebou niečo robiť.
Následne pokračuje ambulantnou liečbou a tie kluby majú veľký význam. Keď alkoholik príde domov a učí sa abstinovať, v klube si udržuje tie znalosti, čo nabral v liečebni a potvrdzuje si ich.
Čo býva gombíkom, ktorý naštartuje opätovné pite?
– Každý má svoj spúšťač a závislí si to píšu na kartičky, aby nezabudli, čo je práve ich spúšťačom. Obvykle ženy začínajú piť, keď sú nešťastné, cítia sa osamelé a majú problémy doma, u mužov to býva najčastejšie spoločenské posedenie. Ide okolo krčmy alebo je na nejakej oslave a zrazu sa napije.
Podarí sa aj viacnásobne liečebným alkoholikom vyhrať so závislosťou? A je abstinencia trvalý stav?
– Áno, závislosť je na celý život, aj keby niekto abstinoval 30 rokov a potom začne piť, spadne naspäť dolu. Vyhrať sa určite dá, mali sme v Sokolovciach pacienta, ktorý prišiel, preliečili sme ho a znovu začal piť, bol asi dvadsaťkrát na liečení, až kým nešiel do dôchodku. Potom si zrazu našiel mladšiu partnerku, mal s ňou dieťa a asi osem rokov nepil, kým nezomrel na nejakú inú chorobu.
Abstinujúci tvrdia, že sú šťastní…
– Samozrejme, že keď dlhšie abstinujú, telo aj psychika sa dá do poriadku, a tak vidia ten rozdiel. Závislí sú často depresívni, je tam aj vyšší počet samovrážd, problémy v rodine, a keď abstinujú, veľa vecí sa zmení a upraví, cítia sa lepšie a sú šťastní.