James R.S.B. Jackman: Keď bolí koža a štípu kosti – Pekné leto?

Dvadsať, štyridsať či päťdesiat roční manželia? Pre mňa je láska niečo nedefinovateľné. Je to pocit šťastia, radosti, pocitu bezpečia a istoty. Pocit súdržnosti dvoch ľudí. Pocit, že jeden o druhom vedia keď sú od seba ďaleko, že ten druhý ho čaká.  A takto by som mohol pokračovať do nekonečna. No aj tak je to iba z môjho laického  pohľadu. Možno nemám ani právo písať o láske keď som ju nikdy ešte nezažil. Koľko som mohol mať priateliek? A ja som nechcel. Priznávam, bol som ovplyvnený strachom a neistotou. Mal som v hlave ideál nie náročný. Iba chcem mať vedľa seba človeka, s ktorým si budem rozumieť. A vedieť, že ho budem milovať. A takú som ešte nenašiel.
–     Kučeravá sa na teba pýtala.
–     No a?
–     No a? Kedy s ňou ideš von?
–     Neviem. Možno nikdy. Prečo na mňa všetci tlačíte? Je to moja vec nie?
–     Dobre, dobre len sa nerozčuľuj.
V tom momente som bol, už na konci z nervami. Všetko ma sralo. Nevedel som čo skôr. Ako sa mám rozhodnúť? Aby to bolo správne? Aby som to potom nikdy neľutoval? Mám si teraz pred odchodom na týždeň nájsť frajerku? Iba kvôli sexu? A potom dva mesiace. Podotýkam letné mesiace rozmýšľať, čo asi tak robí na Slovensku? Utápať sa ešte viac v tom, že už mi nebudú chýbať iba kamaráti, párty, akcie či festivaly? Letné kúpanie, opekačky a milión ďalších veci? Ale ešte aj ona? Jej pohľad dotyky úsmevy? Nie… nespravím to ani tej babe. A necítil som k nej nejakú lásku. Ani som si nemyslel, že to má budúcnosť. Nevedel som si taký vzťah ani len predstaviť. Aký by to malo zmysel? Iba ma sexuálne priťahovala. Je to dôvod na chodenie? Nemyslím si. Prestane ma to baviť a čo potom?
–     Nerozčuľujem sa! Len už ma to nebaví počúvať stále dokola.
–     Okej dám ti pokoj. Vezmem aj vodku?
–     A kto to tam bude piť?
–     Uvidíš keď budeš v najlepšom… aj tá ti bude dobrá.
–     Mne je to už jedno.
–     Kľud dneska sa ideš zabaviť!
–     No to dúfam. Pome už preč, lebo ma tu porazí.
–     Veď už môžeme ísť k pokladni.
Zabavím sa dneska? Neviem. Je mi to aj jedno. Nechám sa unášať alkoholom v krvi. Je to tá najjednoduchšia metóda akú teraz poznám.
–     Tak tu máte darčeky. Bol som sa vyblázniť v sexshope. Fabián toto je pre teba. Keď ho máš mať veľký tak nech je.
Dostal zásteru asi z 50 cm vtákom. Nafukovacím. Výbuch smiechu všetkých osadníkov iba potvrdil Tatkovi, že vybral správne. Tatko mal dvadsaťštyri a všetci sa mu čudovali prečo sa vôbec s nami aj rozpráva. Pán podnikateľ a veľmi šikovný človek. Vždy som sa mohol a môžem na neho spoľahnúť.  A čo ja? Čo dostanem ja? S úsmevom a z veľkým očakávaním samozrejme, už pripitý čakám čo dostanem.
–     A pre teba. Tu máš ovečku, kučeravú, keď si zrazu na kučeravé. A aby si sa v tom Anglicku nenudil. Chápeš Anča dlaňová není stále ono.
Dostal som plastovú ovečku z otvorom na riti. Prišlo mi to strašne vtipné. V ten večer som sa zabavil aspoň myslím moc si nepamätám. A asi je to aj lepšie.
Z tej cesty som mal strašne zmiešané pocity. Šťastia, radosti, smútku. To ráno bolo kruté. A celý deň prežiť. Letel som, až večer. Asi budem iba sedieť doma. Ticho. A rozmýšľať. Rozmýšľať nad všetkým dokola, dokola. Už ma to nebavilo. Ale nútilo. Ona, odchod, foter, brácho. Milión vecí, na ktoré som nevedel odpovede. Prečo sa človeku vynárajú všetky tie myšlienky naraz? Všetky tie nepodstatné veci? Posledný pohľad pred odchodom. Všetko mi pripadalo tak blízko no predsa tak ďaleko. Izba, počítač, posteľ, okno, balkón … A vonku už čakajú. Čaká lietadlo, Anglicko tak vzchop sa! Nič iné mi nebehalo v hlave. Nie či som niečo zabudol. Ale aby som sa vzchopil.
V aute ma už čakali. Fabián, Tatko a Tomi. Pri pohľade do auta som iba spomínal. Tisíc spomienok, ktoré som s každým prežil sa mi vynáralo naraz. Už viem ako sa cítil Florián. Fakt pocit, ako by som sa nemal nikdy vrátiť. Neskutočne nepríjemné. No tú cestu si užijem!
–     Zdravím osadenstvo.
–     No čo? Nachystaný? Pripravený na veľkú cestu?
–     Jasné! Mám tu pre vás niečo. Pozrime strýco fernet na vás pozerá.
–     Nepozerá! Ešte aj to jedno oko má zaštupľované. Tak ho otvor a podaj sem ja sa s ním porozprávam.
Cesta bola taká ako som si ju predstavoval. Opili sme sa, a spomínali. Popriali si čo bolo treba. A ani neviem ako, a už som so strachom a plný očakávaní nastupoval do lietadla. Už som sám! Už letím! Není návrat! Ako to bude tam?
Po dvoch prebdených nočných hodinách v lietadle som dorazil. Nový svet! Ďalšia etapa! Tak som vykročil. Nevedel kam idem a šiel som iba za davom. Ani neviem ako a mal som batožinu. Zbadal som Peťa. Priam úžasný človek. Mnoho ľudí by ho mohlo mať za vzor. Nikdy sme neboli nejakí veľkí kamaráti. Bol odo mňa starší o 11 rokov. A na to, že sme boli bratranci sme sa v živote videli strašne málo. Bál som sa toho ako budeme vychádzať. No poviem vám, že tomu človeku ďakujem za veľa. Za môj rast. Pri ňom som vyspel! On bol ten najdôležitejší človek, ktorý mi v tom pomohol. Otvoril oči.
–     Nazdar!
–     Čau tak už si tu. No poď nech stihneme bus. Máš tu nejaké peniaze?
–     Nemám vieš… no…
–     Nevadí to sa dohodneme
Začal mi vysvetľovať, čo všetko ma čaká. Nevnímal som, iba som ticho sedel. V hlave bordel a ja som nebol schopný rozmýšľať. Tešilo ma ako sa ku mne správal. Nedeľa nad ránom a zo všadiaľ opití ľudia. Ani neviem ako a už som sedel „ doma“. Doma v UK.. A zrazu som opustil všetky nostalgické, deprimujúce myšlienky. Nič som nemal v hlave, iba začiatok. Tú takzvanú ďalšiu etapu…
(Pokračovanie o týždeň v utorok)