PARK FOTO dospelo, má 20 rokov. Čo na to jeho tato Martin Ondko?

Málokto z nezainteresovaných však pozná súvislosti vzniku tejto čarovnej výstavy, preto nám dovoľte predstaviť muža – amatérskeho fotografa a úspešného piešťanského podnikateľa, milujúceho manžela i otca Martina Ondka. Práve on je iniciátorom najkrajšej letnej výstavy fotografií, ktorou sa vlastne mesto s letom lúči. Tento rok sa to udialo presne – po PARK FOTO leto z Piešťan odišlo.

Ak sa povie PARK FOTO, aká je vaša prvá myšlienka, ktorá vám skrsne v hlave v spojitosti s výstavou v plenéri v mestskom parku?

– Veľa práce s prípravou a veľa očakávaní príjemných stretnutí. Sen o dobrom počasí… A po ňom? Úľava a spokojnosť.

Spomínali ste, že pred mnohými rokmi ste počas pobytu v Maďarsku zažili podobnú výstavu a tá vás inšpirovala k založeniu festivalu v Piešťanoch. Kedy, kde a ako ste maďarský fotografický festival vnímali a v čom ste chceli v Piešťanoch vyniknúť?

– Išlo o fotopiknik v Györi, kam nás zavolali z galantského fotoklubu. Tam je to na dunajskom ostrove pre divákov, ktorí v nedeľu idú z omše. Trvá to iba pár hodín, ale bolo to s pohostením od vystavujúcich a promenádnym koncertom. Taká nedeľná siesta. Tam som si uvedomil, že najkrajšiu aleju na podobné podujatie máme v Piešťanoch.

A ako to bolo s tými jutovými tkaninami a následne so sieťami?

– Keďže som perfekcionista, chcel som podujatie v Piešťanoch pripraviť tak, aby stačilo doniesť iba fotky a aby vynikli línie sietí v dlhej aleji. Objavil som na internete siete na balíky slamy od firmy JUTA. Tí vôbec nechápali, čo s ich sieťou chcem robiť, a tak prvú sieť do Piešťan doniesli osobne, aby videli, že to nie je len na slamu. Mala dĺžku dva kilometre. To bola výzva. Druhým objavom boli štipce, kolíky na bielizeň. Každý rok sa rozdá okolo päťtisíc hodnotiacich štipcov.

Myslím si, že ak by nebolo Piešťanského fotoklubu a množstva nadšencov v ňom, sotva by mohol PARK FOTO osláviť tento rok svoje 20. výročie. Pospomínajte si na súvislosti a skúste vymenovať tých, ktorí sú alebo boli nápomocní…

– Áno, PARK FOTO je kolektívne dielo a pamätám si, že pri prvom ročníku nikto nevedel, čo to vlastne chcem robiť. Verili mi však a v pondelok po víkende bola v Piešťanoch diskusia o úžasnom dni Victorie Regie a fotkách v parku. Všetci klubáci boli hrdí, že „to sme pripravili my“. Ťažko vymenovať všetkých a bolo by to aj nefér, pretože s vešaním sietí pomáhajú aj nečlenovia fotoklubu, lebo, ako píšeme aj na plagátoch, „… každá pomoc je vítaná“. Tej Victorie Regie mi je nesmierne ľúto.

Porozprávajte nám niečo zaujímavé, veselé či vážne, o zákulisí výstavy – „príbehy z natáčania“. Boli aj nejaké trapasy?

– PARK FOTO bolo vďaka fotoklubu exportované aj do partnerských miest Piešťan. Heinola, Hajdúnánás, Ustroň, Luhačovice, Poděbrady i izraelský Eilat zažili svojich desať metrov piešťanskej výstavy. Reakcie rôzne, pozitívne, len v Luhačoviciach padla otázka: „Máte na to papír?“ V deň volieb v Českej republike nás vyhodnotili ako podozrivých provokatérov.

Je zaujímavé, že isté festivaly sa nesú v znamení vetra, dažďa, no ak si dobre spomínam, prehliadke PARK FOTO možno len raz-dvakrát nepriali nebesia. V podstate vždy máte suchú aj mokrú verziu, no spravidla víťazí suchá…

– Áno, počas dvadsiatich podujatí bolo len dvakrát upršané počasie a náhradné riešenie bolo raz na Kolonádovom moste a naposledy pod kolonádou oproti kinu.

Pospomínajte si na niektoré výnimočné ročníky…

– Jeden ročník bol o zápise do Guinnessovej knihy rekordov, získali sme zápis za najviac vystavených fotografií.

Tento rok bolo opäť okolo fotiek plno návštevníkov, no vy ste mali kopec roboty aj okolo sprievodných podujatí. Workshop v reštaurácii La Musica či živé fotenie v Magna Gallery v rámci projektu Ako sa máš, Slovensko? Výstava snímok prináležiaca k festivalu bola v Galérii Fontána i výklady obchodov či prevádzok boli skrášlené fotkami. Užili ste si aj okamihy, keď ste si „odfúkli“? Kedy to bolo?

– Z roka na rok ubúda vystavujúcich pre zmenu životného štýlu – ľudia nedajú fotografie na papier, vystačia si s mobilom. Pre 20. ročník sme sa snažili urobiť čo najviac aktivít práve pre vystavujúcich a oslovili sme slovenské fotokluby s ponukou prezentácie vo výkladoch pod kolonádou a ďalšími výstavami a aktivitami.

Projekt s názvom Ako sa máš, Slovensko? je skvelý počin Borisa Németha. Trochu horko-kyslý, lebo Slovensko dnes… A viete, že Boris bol členom Fotoklubu Galanta a bol tiež na fotopikniku v Györi?

Odfúknuť si môžem azda až v okamihu, keď odídu všetky fotografie späť – fotoklubom. Čiže asi tri dni po podujatí.

Ešte poprosím vaše vyznanie fotografovaniu, fotografii. Odkedy fotíte vy, aký bol váš prvý fotoaparát a ktorý je ten súčasný najobľúbenejší?

– Fotografia je fenomén, ktorý vás nadchne a namiesto alebo popri rybárčení, šachu či športe fotografujete. Už v detstve som s otcovým Flexaretom experimentoval, potom prišla východonemecká Praktica. Kúpeľňa bola vždy v nedeľu fotokomorou. Keď prišli farebné filmy a na ich spracovanie boli automaty, dal som si pauzu. Ale digitál ma do toho opäť dostal.

Spomínam si na jednu z vašich prvých výstav v Cafe Art Gallery u nebohého majiteľa galérie Srečka Mustagrudiča, bolo to už dávno a mnohým sa nám vidí, že to už ani nebola pravda. Ale aj vďaka Piešťanskému týždňu, ktorý tam robil reportáž z vernisáže, vošla táto udalosť do archívu nášho mesta. Máte ešte nejaké výnimočné osobné priania v súvislosti s fotografovaním?

– Priania? Nie. Ja som večný optimista a fotografia je príjemnou kompenzáciou napätia súvisiaceho s prácou, podnikaním a odvahou realizovať nové veci. Takže – trvalý optimizmus.

Vizitka

Meno: Martin Ondko

Vek: 65

Vzdelanie: stredné (pre SPŠE som v Piešťanoch od roku 1975) + Energetický inštitút

V akej oblasti podnikáte? dodávka energií

Rodina: skvelá manželka a dve dcéry, žiaľ, emigrantky

Najlepší priatelia: Takí, ktorým sa chce a všetci optimisti. Oni vedia.

Na čo ste mimoriadne hrdý? Na svoj optimizmus, ktorý sa z tejto krajiny vytráca, ale aj na rekonštrukciu bývalého Zlatokovu (budova je navrhnutá na ocenenie CE.ZA.AR 2025 – pozn. autora)

Záujmy: fotografia, umenie, cestovanie

Miesto, kde ste rád: Piešťany sú TOP

Krédo, ktoré vás naplňuje, charakterizuje: Nie je veľa vecí, ktoré sa nedajú… Ak sa chce…