Malé deti, malé starosti…
Keď som neposlúchala, môj dedko, čiže apko, ma naháňal s metlou po dvore. Utekala som sa skryť babke za jej sukne dlhé až po zem. Vlastným telom ma bránila.
Až keď dedko vypenil, posadila ma na kanapu a spustila: „Verka, keď ti niečo rozkážeme, urob to, nech ťa nemusí apko naháňať. Keď budeš mať vlastné deti, vnúčence, tak si na mňa spomenieš. Preto ťa bránim, lebo si moje vnúča, ak by si bola mojou dcérou, výprask ťa neminie!“
Babka ešte v slabých chvíľach, keď sa jej zrak zastavil na fotke svojho najstaršieho syna, ktorého Nemci obesili počas druhej svetovej vojny v Srbsku, hovorievala: „Deti nie sú naše, sú iba požičané. Môj Miško sa vrátil…“ A potom sa dlho modlila. Tomuto som nerozumela, veď zahynul, ako sa mohol vrátiť? Pochopila som to až neskôr.
Bolesť matky cítia mnohé ženy, už dávno ju opísali. Bolesť matky dospelých detí je zvláštna bolesť. Nekričí nahlas, neplače pred všetkými. Je to tichá, hlboká, zadržaná bolesť, ktorá sa skrýva v každodenných modlitbách, myšlienkach, tichých povzdychoch. Je to bolesť, ktorá sa objaví, keď deti vyrastú, odišli, robia vlastné rozhodnutia aj chyby.
Matka by chcela bežať za svojimi synmi, dcérami, znova ich vziať za ruku ako v detstve, chrániť ich pred celým svetom, pred zlom, bolesťou, zlými rozhodnutiami. Chcela by povedať: „Stoj! Viem, čo je lepšie! Už som tým prešla!“ Ale nemôže. Pretože to už nie je malé dieťa, ktoré sa dá schovať pod krídlo. Je to dospelý človek kráčajúci svojou cestou, ktorý sa učí na vlastných chybách i zraneniach.
To najťažšie je dovoliť svojmu dieťaťu žiť oddelene. Dovoliť mu padať a vstávať, chybovať a učiť sa. Nezasahovať, keď chcete kričať. Neradiť, keď chcete poradiť. A len čakať. Byť nablízku. Modliť sa. Posielať svoju lásku v myšlienkach a dúfať, že dorazí. Veriť, že všetko bude dobré. Pretože matka, aj keď jej deti vyrástli, si zachováva to najdôležitejšie – milovať. A modliť sa za nich každý deň. Tak to musí byť. Deti nie sú naše, sú naozaj len požičané.
Život matky, otca s dieťaťom má niekoľko fáz. Prvá je – drž ma, druhá – pusť ma, tretia – nechaj ma ísť. Asi tušíte, že nimi treba prejsť a každú nejakým spôsobom zvládnuť najlepšie, ako vieme. Pričom pre mnohé matky je tretia fáza „nechaj ma ísť“ najťažšia.
Aby vaše dieťa bolo sebavedomé, šťastné, samostatné, aby sa dokázalo postarať o svoje potomstvo, je nutné tú pomyselnú pupočnú šnúru odstrihnúť a potom si už len uvedomiť a prijať prastarú múdrosť: „Malé deti šliapu matke po sukni a veľké po srdci.“
