Prvý sneh patrí láskam a detstvu
Opäť sa teším z prvého snehu. Spomínam si, ako naša učiteľka občianskej náuky v deň, keď začal v novembri padať prvý sneh, prerušila vyučovanie, aby sme sa dívali na poletujúce vločky. Sadali si na stromy, prikryli trávnik, lavičky, celé námestie. Učiteľka mala belasé oči otvorené k nebu. Vraj vždy, keď takto lieta páperie, myslí na prvú lásku. My tiež. Na lásku i na detstvo.
Ako dieťa som najskôr začala chodiť na päťku školu, potom nás všetkých od Tesly prevelili na úplne novú sedmičku. Už na päťke som ako piatačka dostala do ruky motyku, hrable, metlu a poďho budovať alebo aspoň motkať sa okolo školského ihriska a pomôcť s jeho výstavbou. To sa zopakovalo aj na sedmičke. Bola som jednoducho žiačka – budovateľka.
Všetci sme vtedy budovali socializmus. Bola to fráza, ktorú sme do nemoty opakovali. Kto ale rozmýšľal, robil si po svojom. Mne sa socializmus budovať príliš nechcelo, ale vždy bola pri tom prča. Obhadzovali sme sa hlinou, naháňali, čo-to pohrabali, pokopali a išli do tried. Div divúci, keď to robil každý tak ako my, vzniklo z toho pekné ihrisko.
Cvičiská slúžia doteraz, samozrejme, po rekonštrukciách. Tie dnes robia firmy za veľké peniaze. A občas možno horšie ako my decká vedené niekedy až príliš prísnymi učiteľmi. Pred niektorými z nich sme uhýbali hlavu pred šťavnatým zauchom.
Písali sme školské časopisy, cvičili spartakiádu, zbierali zemiaky, repu i chmeľ na družstevnom. Brigádovali sme v desiatkach slovenských podnikoch mesta, stovkách okresu, tisícoch republiky. Vtedy sa to volalo – letné aktivity. A tak viem, ako sa vyrábali v konzervárňach džemy aj ananásové kompóty z tekvice. Bola to sranda. Stačilo pridať do pohára len ananásovú príchuť a z tekvice bol ananás.
V meste bola plnka. Cez debilák sme sa v sobotu s bicyklom neprepchali. A spojnica Winterova – Námestie slobody bola takmer nepriechodná. Toľko ľudí sa motalo dopoludnia po meste a zháňalo nedostatkový tovar. Vždy sme ho zohnali. Stáli sme v radoch na banány aj pred Tuzexom na rifle – bony boli po päť päťdesiat. Stáli sme v šóre na chlieb na rohu Bratislavskej a Vrbovskej, kde bývala mliekareň. Najskôr som išla po chlieb, o dve hodiny po mlieko. Mama zatiaľ varila a otec stĺkal hniezdo pre sliepky. Všetko bolo eko. Nielen ekologické, ale aj ekonomické.
Tak sme si tu žili, pracovali, stavali fabriky i domy, učili sa, milovali, sobášili, radovali. Viac spolu. Viac srdečnejšie a možno aj disciplinovanejšie v tom svete, ktorý nás vtedy vyučoval skromnosti a vynaliezavosti. A tiež hrdosti a múdrosti.
