Zajtra už môže byť neskoro
Toto som napísala kedysi v roku 2005 – Vychádza mi z toho jediné, nikdy nič neodkladajte na zajtra.
Moji starkí si postavili v poli domček. Dnes v ňom bývajú rodičia. Na jar, keď strechu zaleje slnko, z polí sa do dvora valí opojná vôňa vlhkej zeme. Mieša sa so spevom mladých drozdov, čo cez zimu zlietali na obločnice, dúfajúc, že im ktosi nasype omrvinky. Tie skúsenejšie vedia, že starý chlieb mamička namáča vo vedre s vodou a hádže sliepkam do okrúhlej plechovej nádoby. Vždy v nej zostáva sústo aj pre drozdy a strapaté vrabce. Za odmenu nám potom tie našuchorené stvorenia čvirikajú z plných pľúc od jari do jesene.
Otec potom zavelí: „V sobotu si urobte voľno, budeme sadiť!“ Nasleduje frfľanie, načo nám je roľa, keď všetci všetko kupujú za pár drobných v Tescu. Veď, ak to zráta, zistí, že naše hospodárenie je stratový podnik. „Zem treba obrobiť!“ A tak sa všetci stretáme v sobotu na roli. Príde aj brat zo Spiša. Sadíme, rozprávame sa, žartujeme. Mamička so sestrou zatiaľ varí obed, pečie koláče, zvoláva nás na popoludňajšiu kávu.
Cez leto je dom obrastený orgovánom. Od západu sa o múry opiera malinčie a za plotom zreje baza. Sirup z nej je najlepším sladidlom do čaju. Je tu ešte leto. Slnko sa opiera do slnečníc a kričí na ne – tu som! Keď slnečnice sklonia hlavy, otec napustí sústavu hadíc vodou a polieva papriku, uhorky… A ony mu ďakujú za pocit úľavy.
Na jeseň treba zberať zemiaky. Opäť máme sobotu voľnú len pre motyku, vedrá, mamičkin obed, koláče a kávu. Treba vyhrabať každý zemiak. Dotknúť sa zeme – sypkej, prevoňanej hľuzami. Raz som v nej stratila obrúčku. A tak sa každú jeseň hrabem medzi sypkými hrudami a hľadám svoj svadobný prsteň. Možno ho raz nájdem.
Keď od Orvišťa zafúka západný vietor a zmetie zo stromov lístie, komora je plná kompótov, naukladaných pod schodami. Na starom orechu sa objavia stračie hniezda. Zima im potom uštikuje čapice.
Čiernu oráčinu zakryje belostná perina a kanál okolo domu zaplní severák vysokými závejmi. Deti do nich lopatami vyrývajú tunely. Až nastane odmäk, posledné miznú tunely.
Vždy, keď som prichádzala k bráne rodičovského domu, ďakovala som Bohu za to, že ešte mám kam chodiť, že z komína sa valí dym…
