Elektrárňa Piešťany – miesto, kde sa veda vyučuje rukolapne, učiteľom je Erich Kubica

Porozprávali sme sa s Erichom Kubicom z Elektrárne Piešťany, ktorá už síce roky neslúži na výrobu a distribúciu elektrickej energie, ale je miestom, kde dýcha história a ožívajú spomienky. Po náročnej rekonštrukcii, za ktorú získal jej iniciátor Ján Orlovský i tvorcovia projektu Michal Ganobjak a Vladimír Hain, študenti Fakulty architektúry Slovenskej technickej univerzity v Bratislave, mnohé ocenenia, sa Elektrárňa stala miestom, kde sa dá veda vyučovať – rukolapne. Práve Kubica toto dokáže. So zanietením zberateľa dal dokopy slušnú kôpku exponátov, ktoré by ste inak už asi sotva videli a zažili. Doslova ich zachránil pred zošrotovaním. A odkryl zraku verejnosti aj podzemie.

Píšu sa prvé roky 20. storočia, ako to vtedy v Piešťanoch vyzeralo s elektrifikáciou?

Správa kúpeľov si na Kúpeľnom ostrove zabezpečila pre vlastnú potrebu zariadenie – parný generátor na výrobu elektriny. Popri rozvoji obce bolo potrebné začať s elektrifikáciou. Obec Piešťany sa rozhodla vybudovať vlastnú elektráreň a v roku 1904 začali jej predstavitelia rokovať s budapeštianskou spoločnosťou HAZAI VILLAMOSSÁGI RÉSZVÉNYTÁRSASÁG (Domovská elektrárenská spoločnosť). Firma 11. októbra 1905 zaslala obci vypracovanú ponuku ohľadne výstavby a strojového vybavenia elektrárne s vyčíslením sumy 301 300 korún. Obec Piešťany zareagovala kladne a zmluvu 9. novembra 1905 podpísala.

Prečo vtedajší obecní konšeli vybrali stavebný pozemok pre elektráreň na Staničnej ulici?

Miesto výstavby vybrali na ulici, vtedy sa nazývala Ľudovíta Košúta, na pozemkoch pod kat. číslom 1252, 1253, z dôvodu blízkosti železničnej stanice – doprava nafty potrubím do nádrže s objemom tristo metrov kubických. Strojové zariadenie v roku 1906 pozostávalo z troch dieselových strojov s generátormi 51 kW, 51 kW a 64 kW na striedavý prúd 50 Hz pri výrobnom napätí 3000 voltov. V roku 1910 pribudol do výrobnej haly štvrtý generátor s výkonom 160 kW a v roku 1926 posledný s výkonom 145 kW.

Dieselové mašinky bolo treba chladiť, kde vzali elektrikári vodu?

Na chladenie využívali vodu z vlastnej vykopanej studne, ktorá bola po rokoch zasypaná, ale pri rekonštrukcii objektu opäť nájdená a daná do pôvodného stavu. Vodou sa plnil rezervoár vo vodojemnej veži a následne chladila dieselové stroje. Odpadová teplá voda z chladenia sa sústredila do veľkej nitovanej nádrže v technickom kanáli, odtiaľ tiekla potrubím a vytekala v priestoroch dnešného sila – sýpky, ktorá sa nachádza na Vrbovskej ceste.

Bolo to v tých miestach, kde kedysi boli Závody priemyselnej prefabrikácie a dnes sú tam iné moderné prevádzky?

Áno, približne tam. Pri sile vzniklo jazierko s teplou vodou, ktorú využívali ženy na pranie bielizne a deti na kúpanie. Či bola voda aj čistá, to neviem s určitosťou povedať.

Kedy presne spustili prevádzku tejto elektrárne?

Elektráreň slávnostne spustili do prevádzky v utorok 28. augusta 1906 o šiestej hodine večer. Kúpele sa napojili na jej rozvodnú sieť. Na slávnosti odzneli príhovory poslancov uhorského snemu Juraja Rudňanského a Dr. Kolomana Fodora, ktorý bol hlavným kúpeľným lekárom v Piešťanoch. Ďalej vystúpili predstavitelia firmy Alexander Winter a Synovia, reprezentanti obce a za elektrárenskú spoločnosť Ľudovít Molnár a Július Foldiák. Telegramom túto udalosť pozdravil i minister obchodu František Košút.

Za aký čas elektráreň vybudovali, vraj na jej stavbu sa poskladali aj samotní Piešťanci po jednej korune…

Jej vybudovanie trvalo približne desať mesiacov, prekročilo plánovanú sumu 301 300 korún a dosiahlo výšku 334-tisíc korún. Veľkoobec Piešťany si zobrala pôžičku vo výške tristotisíc korún a ďalšie náklady doplatila elektrárenská spoločnosť.

Koľko žiaroviek vtedy elektráreň rozsvietila po Piešťanoch?

V prvom roku jej prevádzky svietilo tritisíc žiaroviek, najviac v Kursalone, ostatné v prevádzkach hotelov a v ubytovacích zariadeniach. V predvojnovom období nastal zvýšený dopyt po elektrickej energii. Elektráreň zásobovala nielen obec Piešťany a kúpele, ale i Krakovany a Vrbové.

Blížila sa prvá svetová vojna. Čo znamenala pre chod elektrárne?

Po vypuknutí vojny mala elektráreň problém so zabezpečením prevádzky pracovníkmi. Nastala mobilizácia, z dvanásťčlenného kolektívu odviedli deväť strojníkov. Obec žiadala o udelenie výnimky z vojenskej služby, žiadosť jej však vojenské úrady zamietli. Vyhoveli iba v prípade Jozefa Drabanta, ktorý už bol na zozname padlých vojakov.

To sú absurdné paradoxy – asi sa dejú len vo vojnách. Obráťme list a vojdime do podzemia elektrárne. Čo tam objavíme? Je dosť hlboké, ale pri vchode sa človek musí prikrčiť…

V podzemí sa nachádza niekoľko nízkych chodieb. Najväčšia z nich je technický kanál, kadiaľ viedli potrubia s vykurovacím olejom a odpadovou teplou vodou, ktorá vznikla z chladenia dieselových strojov.

Viete niečo aj o riaditeľoch elektrárne?

V rokoch 1906 až 1945 vieme o pôsobení šiestich riaditeľov. Jedným bol Ján Heinisch. Táto rodina pochádzala z Rakúska. Pani Heinischová, ktorá sa dožila 88 rokov, sa dohovorila iba po nemecky a po maďarsky. Pamätám sa na ňu veľmi dobre, jej vnučka je moja švagriná. Heinischovci bývali v elektrárni, neskôr si kúpili na Staničnej ulici rodinný dom.

Vraj najdlhšie pôsobiacim riaditeľom bol Gustáv Mišík…

Áno, bol i jedným z najdlhšie pôsobiacich pracovníkov v tejto elektrárni. Začínal ako mladý elektrikár čerstvo po vyučení a dotiahol to až na riaditeľskú stoličku. V roku 1945 dostal pochvalný dekrét za vyše 35-ročnú svedomitú prácu v elektrárni. Potomkovia Gustáva Mišíka ešte dnes žijú v Piešťanoch a prispeli do múzea v elektrárni niekoľkými exponátmi z jeho vlastníctva.

Stal sa v elektrárni niekedy aj vážny úraz?

Dňa 13. decembra 1929 sa tu stal jeden smrteľný úraz. O život prišiel 32-ročný pracovník Ján Veselý. Jeho rodina sa po tejto smutnej udalosti z Piešťan odsťahovala.

Medzi exponátmi, ktoré sa vám podarilo zhromaždiť, je aj zvláštna palica s oblúkom na konci. Slúžila na „dočiahnutie“ napríklad i človeka, ak by ho trafil elektrický prúd.

Nie jedna. Súčasťou historických zbierok sú dve asi dvojmetrové palice, vyrobené z dreva a tvrdeného papiera napusteného masťou. Pomenovali sme ich „Mikulášske palice“. Slúžili ako predĺžená ruka na záchranu človeka zasiahnutého prúdom.

Ak prídu do elektrárne študenti či žiaci, iste ich zaujmú i mramorové panely so všelijakými zariadeniami. Čo všetko tu máte?

Vo výrobnej hale sa nachádza komplex bielych izolačných mramorových panelov, na ktorých sú umiestnené meracie zariadenia, napríklad voltmeter, wattmeter, ampérmeter atď. Mramor sa použil preto, lebo nie je vodivý, je izolátor.

V hlavnej sále je exponát špeciálneho dýchacieho prístroja pre hasičov, baníkov, ale aj elektrikárov. Čím sa vyznačoval a čo bolo na ňom najzaujímavejšie? Koľko asi kíl vážil takýto „ruksak na chrbte“ a prilba s hadicami a filtrom?

Návštevníci môžu pri komentovanej prehliadke vidieť i zaujímavý historický dýchací prístroj, ktorý sa používal napríklad v baniach, ale i v elektrárňach pri požiari transformátora alebo generátora a chránil človeka pred vdychovaním oxidu uhličitého. Prístroj váži okolo dvadsať kíl, takže asi takýto ruksak bol súčasťou výbavy našich predkov.

V expozícii sa nachádzajú i žiarovky rôznych veľkostí, zaujímavá je 1000-wattová. Kde sa používala taká obrovská žiarovka?

Patrila k pouličnému osvetleniu. Tieto žiarovky neskôr stiahli z prevádzky pre ich obrovský odber elektrickej energie.

Kde ste získali prevažnú väčšinu zbierkových predmetov?

Početnú zbierku historických elektromerov získala Elektrárňa Piešťany do svojej zbierky z ciachovne elektromerov v Hlohovci. Väčšina elektromerov je vyrobená vo firme František Krížik, ktorá je známa po celom svete. Ich výrobky získali na svetových výstavách v Paríži popredné ocenenia. Zo starej elektrárne v Hlohovci bol zachránený pred zošrotovaním i generátor od výrobcu Siemens, vyrobený v roku 1919, ktorý bude čoskoro prezentovaný návštevníkom na čestnom mieste našej elektrárne.

Skúste nám priblížiť jednotlivé miestnosti prevádzky.

Prvá miestnosť, pri vstupe do objektu, slúžila ako dielňa. Tu sa na strope nachádza takzvaná transmisia, ktorú roztočil jediný elektromotor elektrárne. Všetky ostatné úkony sa robili manuálne. Transmisia poháňala koženým remeňom stroje, napríklad 1200-kilogramovú vŕtačku, ktorú môžu návštevníci vidieť. Po ľavej strane od dielne sa nachádzal velín – kancelária riaditeľa. V prízemí vodojemnej veže sa zachovalo kovové dvojdielne umývadlo. Na svoj vek 114 rokov je v dobrom stave.

Apropo, ako to bolo s hygienickým zázemím a kam chodili zamestnanci na obedy?

Toalety sa v budove elektrárne nenachádzali, boli umiestnené v priestoroch dnešnej záhrady. Zamestnanci sa stravovali jedlom prineseným z domu. V elektrárni pracovalo okolo dvanásť zamestnancov.

Kedy došlo k zvratu v prevádzke elektrárne?

Po druhej svetovej vojne bola elektráreň ako výrobný objekt energie odstavená a slúžila ako rozvodňa energie distribuovanej z Trnavy. Dieselové stroje, generátory a ostatné zariadenie sa premiestnili do iných tovární, hlavne do cukrovaru v Sládkovičove. Následne boli zošrotované. Až do rekonštrukcie objektu slúžila výrobná hala ako skladisko ZSE.

Ako sa vám darí získavať historické exponáty?

V dnešnej dobe sa historické fotografie, pamiatky, zápisky získavajú náhodne. Prinášajú nám ich potomkovia bývalých zamestnancov, niekoľko snímok nám poskytlo Balneologické múzeum I. Wintera. Chcem požiadať, poprosiť rodiny bývalých zamestnancov o zapožičanie existujúcich fotografií alebo ich osobných predmetov. Radi si ich prefotíme a zaradíme medzi exponáty, aby ako pamiatka zostali i pre ďalšie generácie.