COVID-19 nás nepoloží

Tri roky som každý deň vstávala s tým, že moja prvá cesta s krátkou zastávkou na WC smerovala do izby, kde ako malé bábo búvala a odfukovala mamička. Bola bezbranná a nemohúca ako bábätko. S plienočkami, úplne odkázaná na láskavú službu. Všetko, čo potrebovala, sme jej dali my. Tí, ktorí ju mali v srdci a ktorým, keď oni boli malí, rozkrájala srdce na tri a neskôr aj viac častí.


Viera Dusíková (Autor: red)

Keď odišla, bolo to ako keď za obzor zapadne slnko. Zhaslo a s ním aj hviezdy na oblohe. Ako každý z nás – aj ona, aj my – sme mali a máme svoje chyby, vrtochy, nálady, dobré aj zlé dni. Ale poviem vám, ak by bolo v mojich silách vrátiť čas, znova ho vrátim tam, kde pod pokrievkou buble slepačia polievka s domácou zeleninou, kikiríka kohút a pod stromom bzučia osy okupujúc najšťavnatejšie hrušky popadané na zemi nášho rodičovského i starorodičovského dvora.

Dnes, keď píšem tento editoriál, by sme si celá rodina spoločne symbolicky štrngli šálkou čaju, pohárom prosseca či broskyňovej vodky a pripili na zdravie našej mamičky-babičky. Mala by narodeniny. Dôležité by boli nie narodeniny, ale okamih súzvuku duší. Namiesto toho si fotím dvojhrob, kde spočívajú všetci, ktorých spravidla každý z nás miluje. A na rodičovský dvor už nevládzem vstúpiť bez sĺz a bôľu. Zomrel spolu s nimi.

Svoj večný sen v tom zemou pokrytom dvojhrobe snívajú všetci štyria. Trhám v záhrade zabudnuté narcisy. Tulipány už odkvitli. Kyticu kvetov nesiem na bicykli. Plačem nie nahlas, nie slzami. Očisťujem sa tak, ako keď padá pokojný dážď na krajinu. Naberám vlahu. Otáčam obličaj k pohladeniu matky prírody.

Je zvláštna doba. Či nosím, či nenosím rúško, či sa bojím, alebo nebojím – všetko jedno. To okrúhle čudo s červenými paprčkami, ktorého podstatu nechápem – ten vírus, čo sa gúľa planétou, by naša mama komentovala slovami: „Srali mušky na rasožky. Voľajako bolo, voľajako bude. Toto nás nepoloží!“

Jej slová mi často rezonujú mysľou. Minulé dni som sa vrátila na miesta, kde niekdajší primár Benko a jeho tím rozhodoval o mojom (ne)živote. Opäť som sa ocitla na druhom poschodí piešťanskej nemocnice. Na jednotke intenzívnej starostlivosti bol ten istý vzduch ako pred rokmi. Pálil suchými elektrovýbojmi. A hoci tam boli nové prístroje, pľúcny ventilátor a o kus ďalej, na ortopédii, načerveno vymaľované steny a okrúhle stĺpy zóny COVID-19, naliehavú úzkosť prebila ozvena tých pre mňa svätých slov: „Srali mušky na rasošky. Neboj sa, voľajako bolo, voľajako bude. Toto nás nepoloží, to určite zvládneme!“

423 Shares

Najnovšie správy

Kým bežní smrteľníci mali už minulý piatok večer vyložené nohy pri televízii a chystali si pivo k večerným správam, dobrovoľní…
  • 26.05.2020, 00:02
  • Spravodajstvo / Región
Jedni zbierajú druhý robia neporiadok. Ako je možné, že niekto si niečo na Lido donesie, obsah konzervy, fľaše či igelitového…
  • 26.05.2020, 00:01
  • Príroda / Piešťany / Spravodajstvo
utorok, 26. mája 2020
Meniny má Dušan, zajtra Iveta