COVID-19 nás nepoloží

Tri roky som každý deň vstávala s tým, že moja prvá cesta s krátkou zastávkou na WC smerovala do izby, kde ako malé bábo búvala a odfukovala mamička. Bola bezbranná a nemohúca ako bábätko. S plienočkami, úplne odkázaná na láskavú službu. Všetko, čo potrebovala, sme jej dali my. Tí, ktorí ju mali v srdci a ktorým, keď oni boli malí, rozkrájala srdce na tri a neskôr aj viac častí.


Viera Dusíková (Autor: red)

Keď odišla, bolo to ako keď za obzor zapadne slnko. Zhaslo a s ním aj hviezdy na oblohe. Ako každý z nás – aj ona, aj my – sme mali a máme svoje chyby, vrtochy, nálady, dobré aj zlé dni. Ale poviem vám, ak by bolo v mojich silách vrátiť čas, znova ho vrátim tam, kde pod pokrievkou buble slepačia polievka s domácou zeleninou, kikiríka kohút a pod stromom bzučia osy okupujúc najšťavnatejšie hrušky popadané na zemi nášho rodičovského i starorodičovského dvora.

Dnes, keď píšem tento editoriál, by sme si celá rodina spoločne symbolicky štrngli šálkou čaju, pohárom prosseca či broskyňovej vodky a pripili na zdravie našej mamičky-babičky. Mala by narodeniny. Dôležité by boli nie narodeniny, ale okamih súzvuku duší. Namiesto toho si fotím dvojhrob, kde spočívajú všetci, ktorých spravidla každý z nás miluje. A na rodičovský dvor už nevládzem vstúpiť bez sĺz a bôľu. Zomrel spolu s nimi.

Svoj večný sen v tom zemou pokrytom dvojhrobe snívajú všetci štyria. Trhám v záhrade zabudnuté narcisy. Tulipány už odkvitli. Kyticu kvetov nesiem na bicykli. Plačem nie nahlas, nie slzami. Očisťujem sa tak, ako keď padá pokojný dážď na krajinu. Naberám vlahu. Otáčam obličaj k pohladeniu matky prírody.

Je zvláštna doba. Či nosím, či nenosím rúško, či sa bojím, alebo nebojím – všetko jedno. To okrúhle čudo s červenými paprčkami, ktorého podstatu nechápem – ten vírus, čo sa gúľa planétou, by naša mama komentovala slovami: „Srali mušky na rasožky. Voľajako bolo, voľajako bude. Toto nás nepoloží!“

Jej slová mi často rezonujú mysľou. Minulé dni som sa vrátila na miesta, kde niekdajší primár Benko a jeho tím rozhodoval o mojom (ne)živote. Opäť som sa ocitla na druhom poschodí piešťanskej nemocnice. Na jednotke intenzívnej starostlivosti bol ten istý vzduch ako pred rokmi. Pálil suchými elektrovýbojmi. A hoci tam boli nové prístroje, pľúcny ventilátor a o kus ďalej, na ortopédii, načerveno vymaľované steny a okrúhle stĺpy zóny COVID-19, naliehavú úzkosť prebila ozvena tých pre mňa svätých slov: „Srali mušky na rasošky. Neboj sa, voľajako bolo, voľajako bude. Toto nás nepoloží, to určite zvládneme!“

423 Shares

Najnovšie správy

streda, 30. septembra 2020
Meniny má Jarolím, zajtra Arnold