Husi aj mašurká sa už asi nevrátia, ale tulipány a mrkva by mohli

Pri množstve fotografií, ktoré som kedy nafotila, sa táto vytratila ako husi z dediny, ako Elenka zo sveta, ako všetko, čo bývalo a nie je. Na dedinách, kde si už od novembra gazdovia plánovali zabíjačky a gazdiné chystali črevá na jaternice či klobásky a šúpali cesnak či cibuľu, sa celé rodiny zišli pri domácej zabíjačke. Výslužku dostal každý. A keď ju zjedol, zabíjačku mala ďalšia rodina.

Dnes sú zabíjačky obecné, robia ich prevažne profesionálni mäsiari. Akcia je vopred avizovaná na webových stránkach dedinky či v médiách. S klasickou zabíjačkovou atmosférou má spoločné pálenku, drevo pod kotlíkom, v ktorom sa smažia oškvarky či varí kaša a tiež zabíjačková kapustnica. Nie sú tu naši dedovia s rukami zaborenými po lakte v koryte, kde zmiešavajú zmes na krvavničky, strýcovia, ktorí žartujú pri rozoberaní brava, tetky v kožúškoch so zásterami, kde boli okrem špáradiel a vreciek s koreninami aj cukríky pre deti.

Som narodená v znamení raka a toto znamenie zverokruhu ma predurčuje k sentimentalite a myšlienkam na dávne časy,  k rodinným väzbám. Myseľ postupne spracovávala dávne údaje a zaznamenávala ich do externej pamäte, aby vo chvíľach, keď popíjam doma kávu alebo sedím pri počítači, ich presunula do internej zložky. Vynárajú sa mi spomienky, snažím sa ich interpretovať v čo najpresnejších podobách. Zachovať pre nasledujúce generácie. Možno raz budú niekomu užitočné.

Radšej by som ale behala bosá po tráve, pásla na Panšule, kde modrovskí chalani hrávali futbal, husi. Brodili sme sa so sesternicou i bratrancami a ich kamarátmi potokom, máčali nohy vo Váhu. Do rieky som sa vždy bála vstúpiť, lebo som dlho nevedela plávať. To ma naučila po neúspechoch z povinného školského plaveckého výcviku s vrieskajúcou inštruktorkou, rozdávajúcou nám, vyľakaným deťom, korkové dosky a nútiacou nás splývať, udávajúc pritom pokyny na píšťalku, až dobrá kamarátka v deviatom ročníku zédeešky. Zato som si z dedinky, ktorá mi ostala najmilšou, odniesla zopár otvorených rán na rozrezanej nohe, otras mozgu či pupáky od žihľavy.

Nič sa nedá robiť nasilu. Ani plávať, ani naháňať husi či kravy domov, keď je tráva najšťavnatejšia a hrvoľ a žalúdok prázdny. Nemôžeme chcieť vrátiť staré časy, ale dali by sa trošičku upraviť. Tulipány, gladioly, cínie či astry by mohli opäť zakvitnúť v predzáhradkách namiesto bonsajov, tují a ihličnanov. Mrkvu, petržlen, rajčiny či papriku namiesto trávnikov s bazénom a trampolínou. Viem, je to oveľa náročnejšie na čas aj prostriedky. Ale načo nám je spoznávanie cudzích zemí, keď si nepoznáme a nedokážeme užiť ani kvalitu tej našej? 

Zháňame ekopotraviny, ekoprodukty, míňame energiu na to, čo by sme si mohli dopestovať sami doma. Výmeny so susedmi – to je iný kšeft. Ty mne koláč, ja tebe huspeninu. Ty mne domáce vajcia, ja tebe slivovicu. Ty mojim sliepkam a zajacom starý chlieb, ja tebe zvyšky polievky a nedojedky od obeda pre mašurko. Ako by sa mu ten chvostík od radosti zatočil! Keď už nič iné, skúste aspoň nasypať zrna sýkorkám, je ich tu ako šafranu.