Drahí čitatelia, opäť vítame Nový rok 2020!

Takže ponaučenie? Nie som pesimistka, ale ani bezhlavá optimistka, snažím sa byť realistkou prispôsobená tomuto svetu. Schudnúť by som mohla, aj viem ako, ale zavítala do môjho života lenivosť. Vyventilovať sa musím, takže sem tam spustím aj neprimerané slovo, samozrejme, že je to len pre moje uši. Byť milá? Pán Boh, a On ani nemusel, ale viac-menej život ma naučil, že skôr mám byť pokorná a vďačná za všetko, čo mám a potom ostatné akosi prichádza aj samé. Položme si ruku na srdce a priznajme si, koľkí z nás sme pokorní a vďační za všetko, čo máme, vlastníme, či sme ochotní druhým pomôcť, resp. či by sme mohli obdarovať druhých vecami, ktoré sme si kúpili, ale už ich nepoužívame? Čo je dôležitejšie? Dať si predsavzatia, ktoré aj tak nesplníme a nájdeme si biedne výhovorky, prečo sme to neurobili alebo si skôr uvedomiť, čo by sme naozaj chceli a to sa nám počas celého roka aj podarí? Prečo nám to vychádza? Lebo je to akosi samozrejmé a potrebnejšie ako moje nejaké kilá navyše, ktoré si nikto ani nevšimne, keď sa stanem neľudskou a žijúcou len samou pre seba.

VĎAČNOSŤ a POKORA!!! Niekto povie, veď je to také jednoduché, to splním akoby lusknutím prstom! Naozaj? „opýtala by som sa?“ a ak by bola dotyčného, či dotyčnej odpoveď „ samozrejme“! Tak moja odpoveď by bola: „ tak to skús, prajem veľa trpezlivosti, múdrosti a síl …“ Vďačnosť a pokora sú krásne slová, ale nie ľahko splniteľné. A prečo? Lebo sú to Božie, večné, cenné dary, ktoré nehynú ani v nebi.

Ako sa prejavuje vďačnosť? Som vďačná, že mám posteľ, na ktorej spím, že ráno vstanem, keď iní musia ležať na lôžku a trpieť, som vďačná, že chodím, keď iní sú na vozíčku, aj keď mnohí sa ma pýtajú: „ Čo máte s nohami?“ a ja by som im rada odpovedala, ale úctivosť mi nedá: „ A vy čo máte s hlavou, že sa ma pýtate na moje nohy?“ Bola som špičková športovkyňa a nikto v Rumunsku neriešil moju chôdzu, rieši sa to len tu na Slovensku. Mám ťažkú a hojdavú chôdzu, no a čo? Som na ňu hrdá, lebo ma charakterizuje a nikto nechodí tak ako ja. Ťažká chôdza znamená, že keď sa pre niečo rozhodnem, tak si za tým stojím a hojdavá, že mám rada život a viem sa aj zabaviť, zažartovať. Každý nech sa zamyslí sám nad sebou a nech je vďačný za to, aký je a nech nezabúda na pokoru. Ja sa nikoho nepýtam, čo máte s hlavou, rukou, nohou a pod., ale ak mi to prezradia, tak ak viem pomôžem a ak nie, tak odporučím odborníka a nechávam si problémy dotyčných len pre seba.

Moje presvedčenie je, že každý z nás sme neskutočne krásny pre Pána Boha a veľmi výnimočný a nezáleží, čo si ostatní myslia alebo ako nás vidia, či posudzujú. Len ten súdi, kto si skrýva svoje vlastné chyby a komplexy a vidíte, zase sme pri pokore a vďačnosti: nesúď a nebudeš súdený. Dopraj a bude ti dané a Bohom požehnané. Teš sa z úspechov ostatných a budeš ich mať aj ty dosť. Niekto si pomyslí: „aha, veď farárom sa dobre hovorí, veď nič nerobia len filozofujú“. Ja hovorím z vlastného života a či niečo v živote konám to musia posúdiť ostatní, ktorí ma aspoň trochu poznajú.

Takže moje vrelé prianie pre Nový rok 2020 je: Prejavujme svoju pokoru, ale nenechajme sa zneužívať a keď je potrebné povedzme si surovo aj svoje NIE!!!! na veľké a nezmyselné požiadavky iných, lebo žijeme len raz.

Buďme vďační za každého dobrého človeka, ktorý nám pomohol, ktorého sme stretli. Buďme vďační za každý bozk, pekné prianie, symbolický darček, ale venovaný zo srdca. Buďme vďační za všetko dobré, ktoré nás postretlo i stretne v živote, ale i za zlé, ktoré nás posilnilo a nezabilo, ale stali sme sa silnejšími a priznajme si s pokorou aj múdrejšími a zhovievavejšími.

Prajem Vám všetkým mnoho pokory a vďačnosti a spoločne uvidíme, že život bude o trochu ľahší a krajší.

Vaša Dana Murínová – evanjelická zborová farárka vo Vrbovom