Vianociam predchádzali stridžie dni (2.)

Mikulášske tradície sa zachovali dodnes

Po mestách chodili sprievody masiek, pričom výmena rôznych darčekov nebola nijakou zriedkavosťou. Neskôr sa v kostoloch rozšírili hry o sv. Mikulášovi, ktorý rozdával dary. Hrávali ich študenti a v hrách nabádali k pomoci a obdarovávaniu chudobných detí. Pretože sa časom v priebehu hier utvárala atmosféra roztopašnosti, dal ich panovník Jozef II. vykázať z kostolov. Tak sa hry o sv. Mikulášovi preniesli do ulíc miest.

Svätý Mikuláš bol skutočnou osobnosťou, biskupom. Narodil sa okolo roku 270 na južnom pobreží Malej Ázie, pravdepodobne v Patare. Svojou obdivuhodnou a nevšednou obetavosťou, spravodlivosťou a dobrotou si medzi ľuďmi získal veľkú obľubu. Jeho povesť vzrástla po tom, čo sa stal biskupom v Myre (južná časť Turecka). K najznámejším skutkom tohto svätca patrí záchrana troch schudobnených dievčat, ktoré ich otec určil za neviestky. Mikuláš ich zachránil tak, že do ich domu trikrát vhodil cez okno zlato – asi v tomto čine tkvie základ neskoršieho rozdávania darčekov.

Okrem  tradičných  mikulášskych sprievodov po dedine, obchôdzok domácností a strašenia detí sa však na tento sviatok praktizovali aj iné zvyky. Pri návšteve Mikuláša v dome sa ženy modlievali posmešné modlitby Mikulášek malučičký, ako blška drobučičký, nový krpec, starý remeň, až na veky vekov amen alebo Mikulášku, môj milý, daj mi muža v tej chvíli, aký bude, taký bude, len nech navždy môj bude.

Lucia ochraňovala pred čarodejnicami

A po Mikulášovi je tu krížový deň – deň svätej Lucie. Lucia zasvätila svoj život Bohu a pomoci chudobným, za čo ju ohrdnutý ženích (pohan) obžaloval z márnenia majetku a z kresťanstva. Hoci ju uväznili, odmietla sa vzdať viery. Preto ju neminula mučenícka smrť – 13. decembra 304 jej kat prebodol hrdlo. Od 5. storočia začala cirkev uctievať Luciu ako svätú. Okrem toho, že je patrónkou krajčírok, poskytovala aj ochranu pred čarodejnicami. Ktovie, prečo sa to časom tak dokonale pomotalo, že ochrankyňa Lucia sa v predstavách ľudí zmenila na najväčšiu čarodejnicu? Neskôr sa po celé stáročia tradovalo, že v tento deň ožívajú démonické a magické bytosti a na krížnych cestách tancujú strigy. Preto bol tento deň, ale aj jeho predvečer plný čarov a povier. Keď bosorky, tak bosorky, treba sa pred nimi chrániť.

Možností poznali naši predkovia veľa – cesnak, dym z posvätených byliniek, snop slamy a hurhaj mali strigy a zlých duchov odohnať a zabrániť im, aby škodili ľuďom i dobytku. Po dedinách bolo počuť zvonenie zvoncov, plieskanie bičov, trúbenie na rohoch a trúbach či pískanie na odplašenie bosoriek. A spotreba cesnaku v tento deň bola veľmi veľká – okrem toho, že sa jedol, robili ním kríže na čelo, sluchy či zápästie, na hradu domu, nad dvere maštale, chlieva i kurníka, do vymetených kútov a cesnak primiešali aj do večerného kŕmenia pre dobytok. Špeciálnu ochranu si vyžadovalo mlieko – v nijakom prípade sa po západe slnka nesmelo vyniesť z domu, čo by ho kto ako pýtal. V tento deň si totiž pýtali mlieko len strigy! A ak ho nedostali podobrotky, išli si poň do maštale. Aj na toto však mali gazdiné účinný liek – medzi dvere dali snop slamy, lebo striga, ktorá chcela vojsť dnu, musela všetky slamky do tej najposlednejšej spočítať, to jej trvalo až do rána a vtedy svoju zlú moc stratila. Obchôdzky dievčat odetých v bielom, ktoré bez slova chodili po domoch a vymetali kúty s husacím krídlom, sú rozšírené po celom Slovensku. Kúty poznačili cesnakovými krížikmi alebo vytreli vápnom.

Tajomná Lucia, ktorá noc upíja, ale dňa nepridá, vie len počariť, postrašiť a uškodiť, však pozná aj veľa tajomstiev, vrátane tých, kto bude komu dvoriť či ktorá deva sa vydá. Nečudo, že príchod Lucie, o ktorej sa hovorilo aj, že je kráľovnou zimy, očakávali dedinské dievky so zvláštnym vzrušením. Veď čo ak by vyšli čary a dievčine sa splní to, o čom zatiaľ len snívala. Preto ešte za tmy, pred východom slnka chodili dievky zaklínať vodu – Vitaj, zavítaj, má milá, čistá, bystrá vodenka istá! Ale tečieš, ale pospiechaš, ale sa ponáhľaš! Daj aby sa aj za mnou tak ponáhľali! Horní, dolní, vyšní, nižní, okolní, prespolní, chudobní, boháči, aj tí maličkí chlapci!

Na Tomáša zabíjačky i vianočné jarmoky

Dedinskí muži a mládenci očakávali Luciu z iného dôvodu. A bol to dôvod skutočne závažný. Ak sa im pošťastilo a nič zlé sa im neprihodilo, mohli konečne vidieť, ktorá z dedinských dievok je striga. Preto si svedomite od Lucie začali robiť tzv. luciový stolček – z toľkých kusov dreva, koľko dní zostávalo do Vianoc, bez použitia jediného klinca, len za pomoci drevených kolíčkov. Keď si na ne na Štedrý deň o polnoci na omši sadli, mohli za oltárom alebo chrbtom k oltáru vidieť bosorky. Malo to však jeden háčik. Uvidieť bosorky je jedna vec, druhá vec je utiecť pred nimi so zdravou kožou, aby ich bosorky nevideli a neroztrhali. Preto si musel každý zobrať so sebou mak, ktorý rozsýpal cestou domov. Kým bosorky mak nepozbierali, nemohli sa za ním rozbehnúť a tak sa dotyčný dostal v poriadku domov. Verme, neverme, dlhé zimné večery boli i bez kníh a televízora dostatočne dobrodružné.

Deň sv. Tomáša bol dňom zimného slnovratu, a teda aj najkratším dňom v roku. Platilo – Toma, poseď doma! a zachovávali sa nie-ktoré úkony. Izba v dome musela byť čistá a vybielená, aby do nej nemohli vstúpiť choroby. Zato mali vojsť vinšovníci, ktorí však nemali mať oblečený kožuštek, lebo by domácim uhynul dobytok. Toho, kto prvý vstúpil do domu, gazdiná pekne pohostila a domáci poobzerali, či je mládenec silný, zdravý a pekný, čo bolo predpokladom, že sa jeho vinše naplnia.

Tento deň bol v minulosti spojený aj so zabíjačkami. Nielen preto, že sa míľovými krokmi blížil Štedrý deň, ale aj preto, že ľudia verili, že mäso z prasaťa zabitého 21. decembra vydrží dlhšie. Konali sa aj posledné jarmoky pred Vianocami. Mútilo sa čerstvé maslo, ktoré vraj malo vyhojiť všetky neduhy celej rodiny.