Chátrajúce Figaro zažilo po dlhých rokoch Premiéru
S nostalgiou, ale aj veľkým očakávaním prichádzali desiatky Piešťancov na Kollárovu ulicu do bývalých výrobných, technických i študijných priestorov Figara. Minulý piatok sa tu konali tri akcie – vitrínková výstava režiséra Eduarda Kudláča, sprístupnili tu interiér novovytvoreného komunitného centra s artefaktmi z minulosti a v jedálni premietali jednu z festivalových snímok Cinematiku. Slávnostnú Premiéru pripravili verejnosti dobrovoľníci z iniciatívy Arta. Boli tu mladí nadšenci i starší, čo už o ideály nehľadajú a realitu prijímajú len pokrčením ramien.
Kedysi dávno tu Piešťanec Paserín vyrábal okrem prevádzky, ktorú vlastnil pri železničnej trati na Vrbovskej ceste, kde neskôr vznikali prvé takty Suchoňovej slovenskej národnej opery Krútňava, roxové lízanky. Prvá firma, čo na Kollárovej ulici sídlila ešte v medzivojnovom období, sa volala Arta. Bola to Považská továreň na čokoládu a cukrovinky. (Odtiaľ je i názov nového komunitného centra.)
Znárodnenie prinieslo zmenu, čokoládové maškrty začalo vyrábať trnavské Figaro a do Figara na Kollárovej potom prišli prví tesláci, ktorí tu vyvíjali elektrosúčiastky. Po postavení Tesly na Vrbovskej ceste tu sídlilo učňovské stredisko aj autoškola Motyčka, ba i autoopravovňa. Bolo tu kadečo užitočné. A všetky prevádzky vtisli do múrov obrovského už schátraného objektu s pomerne veľkým parkoviskom svoju nezmazateľnú stopu. Konečne ju však niekto oprášil.
O priestory Figara prejavili záujem viaceré organizácie. Kraj sa však rozhodol podpísať dohodu o užívaní s iniciatívou Arta. Z najbližšieho rokovania Trnavského samosprávneho kraja by mali vzísť podmienky zmluvy, ktorá by mala upresniť detaily spolupráce.
Mladí nadšenci majú veľké ambície, tou prvou bolo ošmirgľovanie brány, jej natretie, pričom im pomáhali aj ich susedia, ktorým dali vedieť o novovzniknutom komunitnom centre. Tešili sa zo vzájomnej náklonnosti a priazne. Mladí nadšenci opäť sprevádzkovali staré uličné vitríny a plánujú v nich vždy nejakú nonstop umeleckú výstavu ako pouličnú galériu, kde jeden umelec posunie štafetu výstavy ďalšiemu. Pre širokú verejnosť chcú robiť rôzne kultúrne a spoločenské podujatia.
Tí pamätníci, ktorí zažili čulý priemyselný a dielenský ruch v tomto priestore, už len mávajú rukou, že namiesto prosperity a plynúcich ziskov mestu a krajine z výroby sa všetko ich úsilie zdegradovalo. Ostali len holé múry s hrdzavými radiátormi na ešte hrdzavejších konzolách, staré umývadlá a podlahy i ošúchané okná a steny.
Tam niekde vznikali morfológie konkurujúce svetovým „elektro trhákom“, čo tvorili bohatstvo priemyselnej kultúry národa. Tí, ktorí tam boli, zažili a videli, síce odchádzali s bolesťou v srdci, ale zároveň s nádejou, že Figaru svitá opäť na lepšie časy. Inak. Ale motivujúco a novo. Mlado.
Viera Dusíková
