Učiteľka v hudobnej škole v Piešťanoch asi nemala väčšie nemehlo, ako som bol ja

  • Kultúra a spoločnosť / Reportáž
  • 16. augusta 2019, 10:00

Boli sme sedem dní na zájazde a na záver toho týždňa som prišiel na miesto, ktoré je mojou srdcovkou. A to sú Piešťany. Môj vzťah k tomuto mestu je veľmi srdečný a hlboký, pretože Piešťany ma ako dedinského chlapca hrozne očarili. Boli nezvyčajné.


Jááánošííík je najviac reprízovaný pôvodný dramatický titul na Slovensku. (Autor: Ctibor Bachratý)

Keď sme sa ako malí chlapci dozvedeli, že ideme v júni na výlet do Piešťan na voze ťahanom koňmi, vzali sme si chleby, čaj a tešili sa na to, že pôjdeme do mesta, kde „voňala“ piešťanská vajcovka. Mám aj fotografie z tých výletov, ako ideme na voze z Radošiny do Piešťan. Myslím si, že dnes by to opäť deti z našej dediny privítali. Len neviem, kde by s vozom parkovali. Voľakedy naši kočiši zaparkovali záprahy v parku. Vtedy sa to ešte dalo.

Do Piešťan som chodil aj do hudobnej školy k pani učiteľke Dostálovej. Myslím si, že nemala väčšie nemehlo, ako som bol ja. Ale ohromne som sa jej páčil, pretože som bol verný, vždy som prišiel načas. A že som prišiel z dediny. Mala so mnou súcit, pretože som bol netalentovaný, ale usilovný. Veľmi usilovný.

Dva roky som trápil harmoniku značky Weltmeister. Chudera, nezaslúžila si to. To všetko som robil preto, že môj otec, murár, keď bol narukovaný v Parkáne, čiže v terajšom Štúrove, mal spoluvojaka, ktorého obdivoval. Hovorieval mi: „Počuj, Stanko, ten vojak sa volal Ján Ján a velice pekne hrál na huslách. A keby len na nich. On čo chytel, na tom hrál. A ja som si vtedy povedal. Ked budem mat chlapca, musí hrat jako Ján Ján.“

Tak som sa naučil Tichú noc. Vydrel som ju na „weltmajsterke“, aby som otcovi urobil radosť. A prvý raz som videl aj v oku môjho otca slzu, keď som mu ja, jeho syn – nemehlo – zahral na Vianoce. Ale nebolo mi súdené hrať na harmonike.

Potom som do Piešťan prišiel na gymnázium a stretol som tu kopu krásnych zaujímavých ľudí, s ktorými som sa pred dvomi rokmi znovu videl na pomaturitnom stretnutí v Magnólii. Bolo tam veľmi príjemne aj clivo. Bohužiaľ, našimi hlavnými témami boli choroby a oči. Nebudem vám hovoriť o tých témach, lebo každá je živá, mnou začínajúc.

Vyšli sme na terasu so spolužiakmi, ktorí fajčili, čo už dnes nie je veľmi populárne. A ja, tuhý nefajčiar, som išiel za nimi. Húlili a pozerali sa. Videl som, že pod terasou uteká osemnástka. Možno aj menej mala. Krásna blondína. Vlasy jej viali. Dbala na to, čo má oblečené, a vedela i to, že všetci chlapi sa pozerajú po jej chôdzi. Išlo viac o ňu, ako o nejaký beh. A ja som vtedy povedal fajčiarom. „Pozerajte sa, aká živá krása tu ide! Krajšia ako tá vaša cigareta.“ A jeden mi na to odvetil: „A ty tam ešte dovidíš?“

Ale vrátim sa ku gymnáziu. Mali sme veľmi prísneho pána profesora, volal sa Lehotay. Bola to piešťanská legenda, učil nás chémiu. V chémii som bol veľmi slabý. Skončil som gymnázium ako priemerný žiak. Chcel som byť hercom. A to preto, že keď som šiel ako sedemnásťročný na skúšky na Vysokú školu múzických umení, už som mal za sebou pätnásť hier s radošinským ochotníckym súborom. Bol som dobre pripravený. Hral som celý repertoár od detských po celovečerné hry. Tak som tam prišiel a skúšal ma pán profesor Zachar.

Bola tam vtedy študentka Božidara Turzonovová. Mal som jej robiť partnera v Anne Frankovej a v iných tituloch. Večer vyhlasovali výsledky. Talentové skúšky som urobil. Otec, ktorý tam bol so mnou, si hneď dal štrnástku pivo, bratislavský ležiak. Kto ho pil, asi vie, o čom hovorím. Bolo silné, a možno si dal aj dve. Prišiel do hostinca a hovorí: „Stanko je herec.“ A ja som vedel: „Šak v Radošine neni lepšieho.“

A stál som v tom hostinci, či aj mne objedná. Ale potom o dva dni mi prišiel oznam, že pre veľký počet uchádzačov ma nemohli prijať. Tá hanba, bol by som sa v Radošine kanálmi plazil, keby tam vtedy boli.

Ale povedal som si: „Ja si urobím divadlo také, do ktorého aj vy páni herci raz budete chodiť! A niektorí budete aj radi, keď sa do toho divadla dostanete.“ Prišla do mňa taká trucovitosť puberťáka. Povedal som si, musím to dokázať. Musím urobiť divadlo na svoj obraz. Vtedy začalo byť veľmi populárne pražské divadlo Semafor, malé javiskové formy, kabaretné divadlo. Kde sa autor postaví pred diváka a povie naozaj to, čo si myslí, vie byť aj vtipný, niečo zaspieva. Človek, ktorý divadlo nehrá, ale žije. Niet nad to, keď sa herec postaví na javisko, pozrie sa divákom do očí a povie im pravdu. To bolo aj je mojím krédom.

Zo začiatku mi to veľmi nešlo. Prvá hra nebola úspešná. Často hovorím, že bola hrozná. Aj keď nebol to až taký veľký neúspech. Normálne sme hrali, zatlieskali nám. Ale pre mňa to bol neúspech. Myslel som si, že to bude iné ako tie predchádzajúce Stodolove a Urbánkove hry, čo sme hrávali. A nebolo. Viete prečo? Lebo sme to ešte nevedeli. Veľmi sme chceli, málo sme vedeli. To sa bude opakovať donekonečna. Je dobré, keď po niečom veľmi túžime. Aj sen je pekný, len cesta k nemu a k jeho uskutočneniu je dosť komplikovaná, chvíľami aj ťažká.

Po prvej hre som si povedal, že to už nebudem robiť. Budem sa venovať poézii, publicistike, písať články, len nie hrať. Ale to môže hovoriť divadelník, čo sa s divadlom v srdci narodil len týždeň, možno dva alebo mesiac. Ale potom tá predstava v ňom znova začne nažívať. Moja druhá hra mala už 101 repríz, volala sa Pitva. Vtedy vzniklo jedno krásne obdobie – radošinské. Obdobie Radošinského naivného divadla, ktoré sa začalo v 1963 a trvalo do roku 1970. Bolo to jedno z najkrajších období, keď sme si vybudovali divadielko, ktoré je tam podnes a v ktorom pokračujú ochotníci zo súboru Hlavina. Sú veľmi úspešní.

Po rokoch v lete sme tam mali krásny koncert a mne bolo tak dobre ako kedysi, keď sme tam bývali natlačení počas hier Jánošík, Človečina alebo Bátorička. Divadielko malo tridsaťdva stoličiek, ale bolo tam päťdesiat aj osemdesiat ľudí. Zase som to zažil. V tom natlačenom divadle, tam, kde mi je dobre, a s tými ľuďmi, ktorí tam niečo hrajú, niečo spievajú… A mne je fajn. To je asi to najkrajšie divadlo, po ktorom som túžil. Radošinské krásne obdobie!

71 Shares
Súvisiace články

Najnovšie správy

Služobný pes Brenda vyňuchala drogy v kontrolovanom vozidle. Posádku vozidla Mercedes S320 DCI zastavila hliadka na Veternej ulici v Trnave.
  • 27.05.2020, 11:16
  • Spravodajstvo
Spoločne priložili ruky k dielu a svoje mesto opäť o čosi skrášlili. Do ulíc Vrbového vyrazili zástupcovia viacerých miestnych organizácií,…
  • 28.05.2020, 00:01
  • Spravodajstvo / Región
Tohtoroční maturanti zbožňujú ministra školstva za možnosť získať maturitnú skúšku pomocou aritmetického priemeru známok. K ústnym maturitám – osamelí v…
  • 27.05.2020, 10:32
  • Nezaradené / Mladí dnes / Školy / Kraj / Spravodajstvo
štvrtok, 28. mája 2020
Meniny má Viliam, zajtra Vilma