Normálny rozum sme si asi zabudli v šatni
Ako lepšie sa môžeme zoznámiť s históriou či pripomenúť si ju než prostredníctvom spomienok ľudí, ktorí ju zažili na vlastnej koži? V tomto príbehu si piešťanská výtvarníčka a galeristka Nadežda Mikolášiková zaspomínala na leto na Eve a mladícku bezstarostnosť.
Najkrajšou piesňou pre školákov je posledné zvonenie pred prázdninami.
Bola som šiestačka a čo si pamätám, vždy na letné prázdniny prišla k našej babičke „Ábeléch“ moja sesternica Erika, jej mladšia sestra Trúda a ich brat Pišta z Trnavy. Boli to deti brata môjho otca, tiež Pištabáčiho.
Samozrejme, keď prišli do Piešťan, nesmela chýbať návšteva kúpaliska Eva. Zo Sasinkovej ulice sme vždy vyrazili ráno okolo ôsmej hodiny. Bola to pre nás dosť dlhá cesta peši. Nemali sme toľko bicyklov.
Na Eve sme si obsadili ležadlá. Vtedy sa za ne neplatilo, ale išlo o to, či sme boli rýchli. V šatni sme sa prezliekli a šatstvo sme „obesili“ na číslovaný vešiak. Pani šatniarka nám dala číslo, ktoré sme si obrovským zatváracím špendlíkom pripli na plavky.
Použili sme sprchu a šup do bazéna. Vtedy sa smelo skákať z dosky, ktorá bola na oblúku nad bazénom. V podstate sme sa na celý deň presťahovali na Evu.
Keď sme sa nabažili bazéna, vyšli sme v plavkách von. Prebrodili sme koryto Váhu. Na Lide sme pochodovali smerom na Hornú Stredu až po železný most. Do kanála Váhu sme skákali po jednom a nechali sme sa unášať. S krikom, výskotom sme prešli pod Kolonádovým mostom a pri moste oblúkovom sme vyliezali na breh. V tom čase bol nám svet gombička. Asi sme si normálny rozum zabudli niekde v šatni.
Nadežda Mikolášiková
