Vonku snežilo a žienky z drahovského Kolovrátka driapali perie
Dávno sú už za nami časy, keď si každá slobodná dievka musela do manželstva doniesť periny a vankúše z čerstvo napáraného husieho peria, ktoré si šila buď sama, alebo jej ich prihotovila mama či babka. V dedinách sa slávili hody a na tento účel sa vždy chovali husi. Gazdinky perie z husi ošklbali, uložili do vriec a potom, keď nastala tuhá zima, schádzali sa po domoch na páračky. Takéto páračky, plné rozprávania príbehov, spievania i žartovania si užívajú túto zimu ženy z folklórnej speváckej skupiny Kolovrátok v Drahovciach. Tam im hovoria drápačky.
„Takto sa u nás bavia tetule, keď teraz ešte je také všelijaké počasie. Jedna z nich, Eva Turanová, chovala husi a mala doma tri mechy peria. Tetám viac nebolo treba, tak drápu perie a rozprávajú všelijaké príbehy, spievajú pritom pesničky, na harmonike im vyhráva Ján Turan a ženičky spomínajú na staré časy, presne ako kedysi,“ uviedla dcéra jednej z usilovných drápačiek, Jana Vdovičková, rodená Dusíková, z Drahoviec. Pripojila aj fotografiu, kde jej mama, ale i ďalšie žienky z Drahoviec sedia pospolu a usilovne driapu bielučké husie perie.
Páračky trvajú dlho, je to riadna fuška, chce to trpezlivosť, dobrú jemnú motoriku a šikovnosť, ba dokonca aj opatrnosť. Spievať a hovoriť pritom treba tak, aby žienka priamo nedýchala na jemnú kôpku peria. To by totiž uletelo. Kto kýchne či zakašle, má po robote.
Napárať perie do veľkej periny nebývalo ani v minulosti jednoduchou a rýchlou záležitosťou. Hospodárka po celé leto pracovito zbierala a ukladala každé pierko a pilne šklbala či ošklbávala husi, aby mala na jesenné páračky dostatok peria. Keď sa skončili práce na poliach a nastali dlhšie jesenné večery, znášala sa vždy časť uchovaného peria z komory či povalu do izby, kde sa zišli ženy a dievky, či už príbuzenského vzťahu alebo susedky.
Do izby priniesli v hrnci a na stôl rozprestreli len toľko peria, koľko ho mohli za večer zvládnuť. Pokiaľ by nejaké perie zostalo do druhého dňa nenapárané, znamenalo by to, že by sa hospodárke nevydarili malé húsatá. To perie, ktoré zostalo, sa nesmelo hádzať do kachlí, pretože by boli husi chudé. Nesmelo sa ani hádzať za dvere, pretože by sa husi nedržali doma. Páperie sa dávalo na jednu hromadu preto, aby sa húsatá držali pohromade. Ženu, ktorá by prekročila páperie, by začali bolieť zuby a bolieť hlava.
O perie sa postarali chudobnejší ľudia, ktorí si nimi plnili vankúše. Ak náhodou prišiel niekto do miestnosti, kde sa páralo perie, musel niekoľko pierok popárať, aby mal šťastie pri chove husí. Rovnako tak mal urobiť každý muž. Na páranie peria sa postavil hrniec, v ktorom bolo perie, dnom nahor. Nesmel sa však vyklopiť a vyčistiť skôr, než bolo všetko perie popárané, pretože by vraj v ten okamih zostali všetky husi chromé.
Páralo sa každý deň okrem soboty. Páranie v sobotu neveštilo nič dobré. Išlo o povery týkajúce sa chovu husí, ale taktiež by sa pri sobotňajšom páraní peria rozmnožilo mnoho múch v izbe.
Pri práci si ženy rozprávali rozprávky, povesti, rôzne príhody a hádanky, aby im práca lepšie ubehla. Ženu, ktorej posledný večer počas párania zostalo posledné pierko v ruke, nazývali pápernica. Toto označenie jej obyčajne zostalo až do ďalšieho párania. Súčasťou bola malá hostina, ktorú hospodárka vystrojila ako poďakovanie za odvedenú prácu.
V niektorých oblastiach museli byť páračky ukončené do sviatku svätého Martina, pretože po tomto dni nasledovala ďalšia práca – pradenie, chodilo sa na priadky. V oblastiach, kde sa nepriadlo, prebiehali páračky do vyprázdnenia zásob, hoci aj počas celej zimy.
Viera Dusíková, zdroj: Slovenské zvyky a tradície
