Carmen volali spolužiaci na gymnáziu Babuľka
Nemá rada veľké slová ani zdrobneninky. Pred rokmi, keď účinkovala na svojom poslednom piešťanskom koncerte, mala v Dome umenia šatňu s číslom 206. A hoci žiadne tie veľké slová neznáša, doslova visela na perách svojich hudobníkov a čakala na ich reakcie.
Až potom, keď počula slová uznania z úst Petra Maláska, sa spokojná odchádzala preobliecť z koncertnej „černe“ do béžového civilu. Odlíčená a usmiata pootvorila dvere, aby nás, novinárov, na desať minút vpustila do svojho malého súkromia. Hana Hegerová.
Rozhovor s Carmen Farkašovou-Čelkovou, ktorá sa narodila 20. októbra 1931 v Bratislave, teda s Hanou Hegerovou, sa začal nenútene, trošku v chvate balenia, ale v absolútnej pohode. Zatiaľ na túto krehkú, no vitálnu a vtipnú osôbku v prízemí čakali davy obdivovateľov, medzi ktorými bola i jej dávna kolegyňa z filmových ateliérov v Bratislave, fotografka Margita Skoumalová. Práve s ňou tu, v Piešťanoch, pred mnohými rokmi točili Dom na rázcestí. Margita, ubytovaná v Jalte, sa na Hanu veľmi tešila, veď sa nevideli roky. Možno si na ňu Hana už ani nespomenie… Má však pre ňu pekný darček. Pripomeňme si ešte, že pre meno Hana sa Carmen rozhodla až v päťdesiatych rokoch, keď pôsobila v Divadle Petra Jilemnického v Žiline.
Čo vo vás evokuje prezývka Babuľka?
Babuľka? Tak ma volali doma.
A Babuľkou vás prezývali aj spolužiaci na piešťanskom gymnáziu…
Asi áno. Carmen mi isto nehovorili a vtedy som Hanu ešte nemala.
Vraj do drobnej snedej krásky boli zamilovaní viacerí spolužiaci, ale aj o tri roky starší chalani z „gympla”…
No vidíte a nikto mi nič nepovedal. (smiech)
Na stolíku pred sebou máte kopu dôverných vecičiek. Do vreckovky ste si práve starostlivo zabalili strakatú kravičku a plyšového macíka. Vložili ste si ich do taštičky medzi šminky.
Tieto talizmany nosím stále so sebou, prinášajú mi šťastie. Macíka mi dal môj najmladší poslucháč, mal asi šesť rokov. Od tých čias tie veci nosím stále so sebou.
V čom sú Piešťany pre vás krásne?
Piešťany boli vždy krásne, aj tie stromy pri Eve ako podrástli, sú ešte krajšie. Keď som tu bola naposledy, hľadala som mladé stromy a nenašla som ich. Zabudla som, že medzitým som o šesťdesiat rokov zostarla…
Keď spievate, akoby ste v piesňach prežívali svoju prvú lásku. Mám pocit, že ste stále zamilovaná…
Máte dobrý pocit. Svoju prvú lásku som prežívala ako päť-šesťročná v Trenčianskych Tepliciach u druhej babičky na prázdninách. To som musela vyjsť na „kanape“, aby som na toho Janka dočiahla, keď som mu chcela dať pusu.
Bol to modrooký blondiačik?
Čiernooký, čiernovlasý.
Tak takíto muži boli vaše veľké lásky?
Áno, ja mám len osudové lásky, preto ich nebolo veľa.
Ak sú osudové, zrejme sa po rokoch k vám vracali…
Nie, ja s tými láskami stále žijem, mám ich v sebe, nosím ich v srdiečku.
A ktorá z tých lások bola…
To vám nepoviem, nepoviem, nepoviem. To neprezradím.
Žijete v krásnom meste, plnom zaujímavých ľudí, energie a dynamiky…
Možno, ale ja žijem v ústraní, stiahnutá z verejnosti. Nechodím veľmi medzi ľudí, nemám rada ani všelijaké recepcie.
Vraj túžite po velikánskej kuchyni. Prečo?
Áno, je to môj sen. Rada varím.
Boli ste ubytovaná v Thermii, svoj pobyt ste si pochvaľovali. Na čom ste si tu pochutili?
Nemala som čas na jedenie, takže na ničom.
V Piešťanoch ste prežili pár pekných chvíľ a vždy sa sem rada vraciate. Naše mesto vám učarovalo, bolo to cítiť aj z vášho vyznania počas koncertu. Čo by ste chceli odkázať čitateľom Piešťanského týždňa?
Odkazujem im, že majú šťastie, keď žijú v takom krásnom meste. A teraz im ho aj tak krásne upravujú. Už sa teším, že ak prídem, bude to tu ešte krajšie, takže im vlastne gratulujem.
Viera Dusíková
