Vianoce môžu mať aj svoju smutnú stránku
Práve v týchto dňoch prichádza to najkrajšie obdobie celého roka – Vianoce. Príprava na tieto sviatky sa začína už niekoľko týždňov vopred upratovaním všetkých miestností v byte. Pretriedenie si papierov, čo potrebujem, čo sa mi ešte môže zísť, čo už nepotrebujem alebo čo už nepotrebujem, ale je mi ľúto vyhodiť.
Nasleduje utieranie prachu na skrinkách, policiach, garnižiach, pod posteľou, prášenie matracov, kobercov, umývanie lustrov, dverí, skríň a nakoniec okien, vysávanie, tepovanie, pranie. A popritom všetkom ešte zháňanie darčekov pre našich blízkych, priateľov, možno aj kolegov. Po tomto všetkom zhone sa už tešíme, keď si konečne oddýchneme, dočkáme sa Štedrého dňa a vychutnávame si krásnu atmosféru Vianoc.
Pred večerou zájdeme do kostola na služby božie a zasadneme za štedrovečerný stôl a konečne začíname relaxovať a vychutnávať tú príjemnú atmosféru Vianoc. Deti sa už nemôžu dočkať darčekov, ktoré na nich čakajú pod vianočným stromčekom. Len čo zjedia štedrovečernú večeru, pobežia pod stromček a my rodičia sa tešíme spolu s nimi, čože im to tam Ježiško priniesol.
Sledujeme ich reakcie, radosť, krásne a milé pohľady, úsmevy, očká im žiaria. Sú šťastné, čo dostali od Ježiška, hrajú sa s darčekmi a my dospelí po vybalení našich darčekov sa radujeme spolu s nimi. Sú to krásne chvíle, ktoré sa nedajú ničím nahradiť a ktoré máme vryté navždy v pamäti. Najkrajšia je totiž detská radosť, a keď vidíme, ako sa deťom plnia ich sny, je to na nezaplatenie. Krásne Vianoce, prítomnosť blízkych a radosť detí, vládne krásna pohoda.
Pri tejto pohode som ale zároveň aj veľmi smutný, lebo nie všetci sme sa stretli pri štedrovečernom stole a v blízkej rodine. Musím si vždy spomenúť aj na rodinných blízkych, ktorí tu už, žiaľ, nie sú, ktorí odišli na večnosť, ktorých už nikdy neobjímeme, ktorí nám chýbajú pri štedrovečernom stole, nebudú s nami na Vianoce a už nikdy sa nebudú tešiť z našich detičiek. Už neuvidia, ako nám rastie naša dcéra, ako sa raduje, ako rozbaľuje darčeky, ako robí prvé krôčiky, ako povie prvé slová. Všetko, čo bude nasledovať, už neuvidia. Alebo uvidia?
Predstavujem si a chcem tomu veriť, že sú tu s nami, aj keď odišli, len ich nevidíme. Že tu sú s nami a držia nás za ruku a vedú tou správnou cestou. Pre mňa osobne tieto najkrajšie sviatky v roku sú ale zároveň najsmutnejšie a nemôžem sa z nich radovať, lebo veľa mojich blízkych odišlo práve v tomto období. Musím na to každý rok myslieť a nedá sa mi na to zabudnúť – to je nemožné.
Myslím na starkého, ktorý odišiel 20. decembra, presne na narodeniny mojej starkej, a ešte tesne pred Vianocami sme ho pochovali. Do konca života nezabudnem, ako starušká strašne, ale strašne vtedy plakala. Ja som mal päť rokov a veľmi to na mňa zapôsobilo. Dá sa prežiť vianočný čas v pohode a radosti po takomto niečom? Zamýšľal som sa nad tým, prečo ľudia odchádzajú, že aj ja budem jedného dňa „musieť“ odísť a čo bude potom?
Počas vianočných sviatkov myslím aj na moju staruškú, ktorá odišla presne dva mesiace pred Vianocami, a tak veľmi ešte chcela žiť a tešiť sa z vnúčat. Myslím aj na svojho bračeka, ktorý odišiel 21. januára nie vlastnou vinou, ale vinou jednej zdravotnej sestričky, ktorej sa vyšmykol z náručia. Myslím na môjho krstného, s ktorým sme chodili spolu s mamou v ten vianočný večer do kostola, potom sme išli spolu domov a počas vianočných sviatkov sme sa ešte niekoľkokrát stretli.
Myslím na svojho otca, ktorý odišiel, a keď nám práve na Štedrý večer z nemocnice volali, že dnes máme čakať to najhoršie a že to už nezvládne. Zvládol to, ale len do 5. januára. Ako môžem po tomto všetkom prežívať radostné Vianoce? Keby sa ma niekto spýtal, čo by som si prial na Vianoce, aký by som chcel darček, odpovedal by som: Prial by som si byť aspoň na chvíľu s mojimi blízkymi, ktorí tu už nie sú. Aspoň na chvíľu.
Prial by som si vedieť, či naozaj existuje život po živote alebo či prežívajú s nami naše radosti aj starosti, lebo ak po ukončení života nie je nič, je to hrozná predstava. Tak ako to je? Myslím na vás, moji blízki, modlím sa, aby ste nás ochraňovali z nebíčka, predstavujem si, čo by ste asi povedali na dnešnú dobu, na nás, na naše úspechy. Plačem nad tým všetkým a najhoršia je tá bezmocnosť.
Aj keby človek čokoľvek na svete urobil, nedá sa to zmeniť, nedá sa vrátiť čas, nedá sa zabudnúť. A hoci sú to roky bez mojich blízkych, stále to bolí a ten žiaľ je rovnaký. Ten, kto skutočné má rád, ten nikdy nezabudne na svojich blízkych a v jeho srdiečku vždy budú mať svoje miesto. Navždy.
Je pre mňa ťažké prežívať tieto sviatky v pohode a každý rok, keď sa blížia Vianoce, je to pre mňa ťažké obdobie. Ako sa môžem radovať, keď je to také smutné.
Verím, že väčšina, ktorá bude čítať tieto riadky, bude mať vianočné sviatky radostné a pokojné v kruhu svojej rodiny, bude sa radovať, ako deti budú čakať na príchod Ježiška a rozbaľovať si darčeky a veľmi by som si prial, aby už žiadne Vianoce neboli nikdy u nikoho smutné.
Venujme ale tichú spomienku na svojich blízkych, ktorí už za štedrovečerný stôl s nami nezasadnú a nikdy na nich nezabudnime, lebo našu spomienku a úctu si všetci zaslúžia. Tak šťastné a veselé.
Peter Haring
