Po nemocnici ma vozili polonahú!
Po prečítaní zážitku Vilmy Babicovej z piešťanskej nemocnice som v prvom momente chcela napísať svoje zážitky spred asi dvoch rokov, ale povedala som si, načo oživovať zlé spomienky. Po článku v Piešťanskom týždni z 29. októbra som názor zmenila, pretože sa týka ortopédie, to je výkladná skriňa našej nemocnice. Tak by to malo byť všade.
Ja som bola hospitalizovaná na internom oddelení. Po príprave na ambulantné vyšetrenie, ktoré malo byť na druhý deň, mi večer vyskočil tlak vyše 200 a bolo mi veľmi zle. Záchranka ma odviezla do nemocnice, kde som dostala infúziu. Ležalo tam niekoľko ľudí s infúziami. Sestrička vykrikovala, nadávala (výrazy radšej zamlčím) a že pôjde radšej robiť do Rakúska!? Len kde by ju chceli! Pacientom nepodala ani pohár vody, ešteže tam bola pani so svojím otcom, tá sa o nás starala.
Nakoniec som zostala v príjmovej ambulancii sama. Viackrát som hovorila sestričke, že mi nie je dobre, chveli sa mi ruky i nohy, ale povedala, že to prejde. Prešlo, až keď som sa po 12 hodinách prebrala. To, že ma oživovali na „áre“, som sa dozvedela až z prepúšťacej správy po troch dňoch, aj to mi došlo, prečo ma bolí chrbát a nemôžem hýbať ramenom. Nebolo to z vyležanej postele, ako som si myslela. Ktovie, čo sa so mnou dialo počas tých hodín, keď som nevedela o sebe.
V noci po dokvapkaní infúzie mala po mňa prísť dcéra, ktorá mi volala na mobil, lenže niekto vypol zvuk a ona nevedela, čo sa deje. Mala som aspoň 20 zmeškaných hovorov. Volala i do nemocnice, celé dopoludnie sa nič nedozvedela, preto ma išla aj s malým dieťaťom na obed hľadať. Keď sa konečne dopátrala, kde som, práve ma ošetrovateľ viezol polonahú po nemocnici na röntgen.
Ja som bola krátko po prebratí, ešte som celkom nevnímala, čo sa so mnou deje, a nebola som schopná ani protestovať. Totiž v nemocnici ma nemali do čoho obliecť, nemala som so sebou nič a dcéra ani netušila, že tam zostanem. Kým mi priniesla oblečenie, musela som chodiť aj po chodbe na WC len v krátkej košieľke po pás, ktorá ma zakryla ako-tak vpredu, a v plienkových nohavičkách. Otrasný zážitok.
Ďalší prišiel, keď som po troch dňoch mala ísť domov. Išla som sa k sestričkám pýtať, kde mám oblečenie. Ošetrovateľ povedal, že v nočnom stolíku. Nič tam nebolo, len naspodu v kútiku akýsi balíček v igelitovom obale z plienok, prelepený leukoplastami. Povedal, že tam mám oblečenie. Mokré a zhúžvané. Zázrak, že nesplesnelo. Dcéra musela ísť znova domov po oblečenie.
Nakoniec som zistila z rozboru krvi, že som mala minerálový rozvrat. Sestra nepozná príznaky, na ktoré som upozorňovala pred kolapsom? Ak nie, mala sa poradiť. Ešte doteraz si musím dopĺňať minerály a sodík mám odvtedy stále pod hranicou. Mala som veľké šťastie, že ma oživili. Najmenej mesiac som ledva stála na nohách a von som chodila až večer, aby nikto nevidel, ako sa potácam.
S chrbticou som chodila k lekárovi a na rehabilitácie ešte rok potom.
Dcéra sa chcela sťažovať, ale ja som nechcela. Mala som hrôzu o tom hovoriť a chcela som mať pokoj. Ešte dnes, keď si na to spomeniem, začne mi srdce búšiť a ruky sa mi trasú. Keby mi tie články v Piešťanskom týždni neoživili spomienky, nechala by som si to pre seba. A to je asi chyba, treba hovoriť. Lebo, bohužiaľ, nie všetky oddelenia nemocnice sú ako ortopédia.
Odvtedy, keď niekde cestujem, si hovorím – keď mám mať nejaké problémy, len nech to nie je doma. Zažila som aj nemocnicu v Popradskom okrese, to bol úplne iný zážitok a ľudský prístup.
(ld)
(Meno a adresu čitateľky máme v redakcii.)
