Moje spomienky: Liezli sme cez zábradlia, skákali zo stohov slamy

  • História
  • 29. septembra 2018, 10:00

Minule sa ma môj muž pýtal, či v čase, keď sme chodili do školy, bolo toľko žiakov, čo vyrušovalo počas hodiny? Asi nie, pomyslela som si, aj keď si spomínam na to, ako namiesto poznámok sme si so susedkou Evou v lavici písali najdôležitejšie informácie: kde, kedy a o koľkej sa stretneme večer na debiláku a či pôjde aj Renáta. A tiež, kto z chalanov sa dnes chystá do mesta.

Aj vy ste chodili od "teorky" cez zábradlie k Mikrorajónu tadeto? Niektoré ženy to zvládali aj s nákupnými taškami. © Ján Galo

Prechádzali sme sa ako debili po celej Winterke (vtedy Pavlovovej ulici) a nazerali do každej reštaurácie – do Uličky, do Irča baru, do Lajera, Edenu či Magnošky. Zisťovali sme, či tam náhodou Renáta alebo ktokoľvek z našich kamarátov nesedí.

Mobily neboli, a tak sme chodili premrznutí aj hodinu, kým sme sa na jeseň či v zime poschádzali pri jednom stole a jednej pepsicole. Malo to svoje čaro. Chlapci priväzovali dievčatá dlhokánskymi šálmi o zastávky autobusu, aby ich mohli pobozkať a potom odviazať, randili v parku na lavičkách, v amfiku, na Lide aj Prúdoch.

V tomto smere sa nič nezmenilo. Len keď sa pozriem na fotku, ktorú mám pred sebou, spomeniem si, že naši rodičia nás z hudobnej teórie či klavíra nevyčkávali pred školou. Domov sme sa cárali aj dve hodiny samy. Spolu s mojimi kamoškami sme preliezali zábradlie pri Dubovom a krok-sun-krok opatrne balansovali nad potokom, idúc po výstupku z múrika starého mlyna.

Myslím si, že to bol mlyn, ale krk na to nedám. Chrbtom som sa opierala o popraskanú fasádu budovy a nikdy som sa nebála, že padnem do vody. Bola som šikovná. Mrštná ako všetky decká nielen z piešťanskej Kanady, ale aj z celého mesta. Skákali sme cez kanál, z vysokánskych stohov slamy, chytali chrústy a robili si z nich vrtuľky, a nik sa nepohoršoval, že ich týrame. To ony týrali nás, keď sa nám v letku zaplietli do dlhých vlasov namiesto toho, aby poletovali okolo kvetov čerešní.

Ako dieťa som najskôr začala chodiť na päťku školu, potom nás všetkých od Tesly prevelili na úplne novú sedmičku. Už na päťke som ako piatačka dostala do ruky motyku, hrable, metlu a poď ho, budovať alebo aspoň motkať sa okolo školského ihriska a pomôcť s jeho výstavbou. To sa zopakovalo aj na sedmičke. Bola som jednoducho žiačka – budovateľka.

Takto som ako malé dievčatko obdivovala aj ja „cikajúcu“ fontánu pred kinom.

Všetci sme vtedy budovali. Vraj socializmus, no mne to slovo nič nehovorilo. Bola to len fráza, ktorú sme opakovali ako somárikovia opakujú kývanie hlavou. Mne sa budovať príliš nechcelo, ale vždy bola pri tom prča. Obhadzovali sme sa hlinou, naháňali, čo-to pohrabali, pokopali a išli do tried. Div divúci, keď to robil každý tak ako my, vzniklo z toho pekné ihrisko.

Tie cvičiská slúžia doteraz, samozrejme, po rekonštrukciách. Tie dnes robia firmy za veľké peniaze. A niekedy možno horšie ako my, decká vedené niekedy až príliš prísnymi učiteľmi. Pred niektorými z nich sme uhýbali hlavu, aby nepadla facka. Čím prísnejší učiteľ, tým väčší rešpekt.

Písali sme školské časopisy, cvičili spartakiádu, zbierali zemiaky, repu i chmeľ na družstevných roliach. Brigádovali v rôznych podnikoch. Vtedy sa to volalo – letné aktivity. A tak viem, ako sa vyrábali v konzervárňach džemy aj ananásové kompóty z tekvice. Bola to prča. Stačilo pridať do pohára len ananásovú príchuť, a z tekvice bol ananás.

Mesto bolo vždy plné ľudí. Cez debilák sme sa v sobotu neprepchali s bicyklom. A spojnica Winterova – Námestie slobody bola takmer nepriechodná. Toľko ľudí sa motalo dopoludnia po meste a zháňalo nedostatkový tovar. Vždy sme ho zohnali. Stáli sme v dlhých radoch na banány pred zelovocmi, aj pred Tuzexom, ak mal niekto bony. Stáli sme v šóre na čerstvý chlieb na rohu Bratislavskej a Vrbovskej, kde bola v čase môjho detstva mliekareň. Bolo tam treba prísť dvakrát v sobotu. Najskôr na chlieb, potom na mlieko, maslo a syry.

Nelenilo sa nám a boli sme ochotní prísť tam aj štyrikrát. Mama zatiaľ varila a otec stĺkal novú debničku pre sliepky, aby do nej nosili vajíčka. Všetko bolo eko. Nielen ekologické, ale aj ekonomické. Tak sme si tu žili, pracovali, učili sa, milovali a sobášili sa, bývali a radovali. Viac pospolu. Viac srdečnejšie a možno aj disciplinovanejšie v tom svete, ktorý nás vtedy vyučoval skromnosti a vynaliezavosti. A tiež hrdosti.

Viera Dusíková

0 Shares

Najnovšie správy

Dnes je utorok 26. marca. Tento deň je Svetovým dňom epilepsie. Meniny má Emanuel.
  • 26.03.2024, 00:01
  • Dobré ráno, Piešťany!
Dnes je streda 27. marca. Tento deň je Svetovým dňom divadla. Meniny má Alena.
  • 27.03.2024, 00:01
  • Dobré ráno, Piešťany!
Dnes je piatok 28. marca. Tento deň je Dňom učiteľov. Meniny má Soňa.
  • 29.03.2024, 00:01
  • Dobré ráno, Piešťany!
piatok, 29. marca 2024
Meniny má Miroslav, zajtra Vieroslava