Rozprávka pre dospelých: KAČKA RAPOTAČKA
Poznáte v psychológii pojem zrkadlenia? Je to vtedy, keď rodičia zrkadlia svoje deti. Môžu v novorodeniatku rozvinúť väčší pocit sebavedomia a sebaovládania, pretože dieťatko vidí svoje emócie v tvári rodičov. Proces zrkadlenia im môže pomôcť nadviazať spojenie vyjadrení s emóciami, a tým podporiť sociálnu komunikáciu neskôr v živote.
Bola raz jedna Kačka Rapotačka. Tak sa volala. Vraj bola labuť, ale nemala zrkadlo. Okolo nej žili rôzne víly. Boli očarujúce a krásne tancovali po lese, nosili nádherné priesvitné hodvábne šaty. Kačka hľadela hlavne dovnútra. Najmä do svojho vnútra, keďže zrkadlo nemala a z rôznych príčin sa jej zdalo, že medzi víly nepatrí. Hlavne preto, že sa jej mnohé vyhýbali. Asi patrí niekam inam. No ešte nevedela kam. Vôbec netušila kam. A tak sa vybrala na potulky.
Ako sa tak túlala, prišla k veľkému reklamnému nápisu: MM. Nebol tam žiadny obrázok, a tak nevedela, čo to znamená. Šla ďalej. Minulo ju mnoho víl a ona len civela doprázdna a doďaleka. Prešla popri moste a uzrela labute. Posedávali na vode, a keď ich niečo vyplašilo, rozutekali sa po hladine ako Ježiš Kristus. No nie zas úplne tak isto… Trochu si pomáhali krídlami.
Kačka sa z mosta dívala do vody, ale na to, aby videla svoj obraz, bola privysoko. Trochu sa naklonila a chvíľu hompáľala nohami. Potom sa pobrala ďalej.
Zrazu natrafila na veľkú kopu hračiek. Len tak sa povaľovali na zemi v tráve, akoby ich niekto vysypal z veľkého nákladného auta. Bolo to prinajmenšom čudné. Ale nie pre Kačku, tá sa tomu vôbec nečudovala. Podišla bližšie a na chvíľu zastala. Potom si čupla a do rúk vzala dreveného koníka. Posadila naň bábiku – peknú princeznú, akou sama túžila byť. A začala si vymýšľať príbehy…
Ako sa tak hrala, pristúpil k nej policajt. Vraj tie hračky nie sú na hranie. Vraj tam je zákaz hrania, a že či si nevšimla značku so zákazom. Kačka sa zahanbila a s úsmevom sa policajtovi poďakovala za upozornenie. Odbehla dolu briežkom. Úpätím kopca pretekala bystrá a hlučná neveľká riečka. Mohol by to byť aj horský potôčik, lenže nikde nablízku nebola žiadna hora, široko-ďaleko len tráva prežiarená slnečným jasom. Kačka strčila do riečky najprv jednu nohu a chvíľu jej trvalo, aby udržala rovnováhu. Potom si sadla a strčila do vody i druhú. Hlavu si podoprela rukami o kolená a hľadela na hladinu. Voda bublala, nadskakovala a penila. Taká bola rozdivočená, že v nej nebolo vôbec nič vidno. Nič sa v nej neodrážalo, nezrkadlila sa.
Zakrátko sa Kačke zažiadalo vstať, a tak sa pomaličky vystrela. Nad ňou čnel vŕšok. Vybrala sa po ňom a trochu sa zadychčala. Akoby pred ňou stále narastal. Chvíľu postála a pozrela sa hore – zaujalo ju to. A tak sa pustila do kopčiska. Kráčala, stúpala a usmievala sa. Taká bola zaujatá a zadýchaná, že celkom zabudla na víly aj na policajta. Videla, že už-už tam bude.
Ach! Celkom navrchu si vydýchla a s úsmevom sa narovnala. Rozhliadla sa vôkol seba i po modrej oblohe. Zhlboka a rozkošnícky sa nadýchla. Chvíľku postála. Víly a policajt jej už zmizli z dohľadu, a tak sa roztancovala – hop-šup, tra-la-la… Obzerala sa po okolitej krajine. Sprava obišla veľké bralo a tu začula tichú vravu. Ktosi tam je! Neboli to víly, ale ľudia. Usmievali sa na ňu a v rukách núkavo držali hračky. Kačka sa usadila do tureckého sedu a úsmev im opätovala. Pomyslela si, že aj ona je asi len človek.
Katarína Závodszká
