Pod šable tancujú až dva dni
„Tento rok im to trvá akosi dlhšie, vlani už o takomto čase boli pri úrade,“ rozprávali v sobotu okolo pol štvrtej popoludní Lopašovčanky vo vestibule kultúrneho domu.
Ich rozhovor aspoň na chvíľu prerušil ticho v sále, kde v ten deň dominovalo šušťanie mariášových kariet na tradičnom fašiangovom turnaji. Ten sa začal o hodinu neskôr, než sa z kulturáku do ulíc vybrali lopašovskí šablári a informácie o ňom prinesieme o týždeň. S kamerou a fotoaparátom sme sa vybrali zaznamenať tradície, ktorými sa v Dolnom Lopašove lúčia s fašiangami.
Tradičný tanec Pod šable, zbesilo veselý, alebo, naopak, až pribrzdene smutný, sa odohrával takmer pri každom dome na dolnom konci obce, ktorý chcel sprievod „zmáknuť“ za poctivú osemhodinovú šichtu. Horný koniec im ostal na nedeľné popoludnie. A to nielen preto, že je menší, ale keďže Lopašovčania chodia na večernú zábavu do Lančára (o nej píšeme na inom mieste), bolo by hriechom budiť ich hneď zrána.
Šablári na čele s hajdúchom, dievčatami uprostred a s dychovkou v pätách neobišli nikoho, kto mal záujem. Či to boli predavačky v potravinách, obsluha v šenku, miestny farár, blízka či vzdialená rodina. Odmenou za tanec, vytočenie hospodárov dievčinami a vykrútenie gazdiniek mládencami bola bohatá výslužka ako prejav vďaky.
A nielen za tanec. Pôvodne totiž šablári boli zregrútovaní mládenci, ktorých odvádzali najskôr do vojny s Turkom, neskôr na povinnú vojenčinu a všetky tie dobroty im mali spríjemniť dlhú cestu do kasární. Dlhšie im totiž ani nevydržala, podobne ako súčasným šablárom. Veď hodovať a zabávať sa smeli už len do utorňajšej polnoci.
