Pražská jar nebola o demokracii, iba chcela dať totalite „ľudskú“ tvár

  • História
  • 8. februára 2018, 12:15
  • Autor:Gabo Kopúnek

Nie je to tak dávno, čo novozvolený český prezident Miloš Zeman počas slávnostného príhovoru k 100. výročiu vzniku Československa „perlil“ bonmotom na adresu Alexandra Dubčeka.

Hoci jeho meno nevyslovil, z jeho viet: „Bavme se o tom, proč v roce 68 se našel jediný statečný člověk František Kriegel a proč se všichni ostatní podélali hrúzou. A mimochodem, vúbec jim to nepomohlo. Nejdfív dostaly tyto idoly funkci pfedsedy Federálního shromáždéní, pak už jenom klesly na velvyslance v Turecku, a pak už ani to ne,“ to ale bolo zrejmé.
O Pražskej jari 1968 sa toho popísalo veľa, mnoho ľudí má tieto udalosti ešte v živej pamäti. Postupne sa však vynárajú nové archívne dokumenty, ktoré naozaj nerobia z Alexandra Dubčeka až takého hrdinu národa. Nemožno doslova súhlasiť s výrokmi prezidenta Zemana, ale s odstupom času možno povedať, že niektoré veci Alexander Dubček naozaj „podělal“.
Odhliadnuc od emócií je nutné sa na niektoré etapy Pražskej jari pozrieť odborným pohľadom, takže niektoré state tohto príspevku budú viac-menej faktografické. Hoci je jeho autor politológ, ponúka na vyváženie aj pohľad na dianie v danom období v našom regióne.

Alexander Dubček bol na čele obrodných komunistov štrnásť mesiacov. Potom prišla postupne normalizácia.

Výmena diktátorov
Hneď v úvode treba uviesť, že pri reformnej snahe československých komunistov nešlo o žiadne zavedenie demokracie, akú budujeme v súčasnosti. Išlo len o poľudštenie totalitného režimu, v ktorom by naďalej diktovala život ľuďom jediná štátostrana – komunistická. To uvoľnenie psychického útlaku a napätia po februári 1948 a udalostí v 50. rokoch nastalo po smrti komunistického diktátora Stalina v roku 1953.
Najskôr vo vtedajšom ZSSR vďaka širokospektrálnym reformám jeho nástupcu Chruščova. Nech už boli a sú odborníkmi hodnotené rôzne, však mali jeden dôležitý politický dopad. Jeho niekdajší spojenec Brežnev využil nespokojnosť konzervatívnych komunistov a v októbri 1964 zvrhol Chruščova z politického vedenia krajiny. Zavrhol všetky zmeny a v roku 1966 nastolil novú líniu strany, ktorá bola súčasne neoficiálnou rehabilitáciou stalinizmu. Brežnev postupne naakumuloval všetku moc v krajine do svojich rúk a riadil svetovú veľmoc až do svojej smrti v roku 1982.
Stalinova smrť poznačila všetky komunistické režimy v satelitoch ZSSR. O deväť dní neskôr zomiera aj československý vodca proletariátu Klement Gottwald (údajne ho otrávili ako iných). Na jeho miesto nastúpil Antonín Zápotocký, ale nemal toľko síl a odvahy vysporiadať sa s dopadmi stalinizmu v našej krajine. Brzdil ho v tom aj vtedajší prvý tajomník strany Antonín Novotný, ktorý sa stal prezidentom ČSR v roku 1957. Aj on mal na svedomí politické procesy z 50. rokov, takže z jeho strany sa nedali očakávať žiadne reformné zmeny, aké prebiehali v ZSSR.
Zmeny prišli neskoro
Aj napriek Novotného neochote určité kultúrno-spoločenské zmeny prichádzali už začiatkom 60. rokov a boli spojené s úpadkom autority Sovietskeho zväzu a čiastočným pootvorením sa západným vplyvom. Najmä kinematografia, hudba a s ňou aj nové umelecké vplyvy oživili aj domácu tvorbu.
Nové trendy oslovili predovšetkým nastupujúcu generáciu s novou hierarchiou hodnôt a priorít. Cenzúra sa postupne uvoľňuje, a tak ľudia mohli porovnávať socializmus s kapitalizmom. Dôležitú úlohu zohrali aj výsledky rehabilitácií, ktoré do spoločnosti prenikajú po roku 1963.
Svojimi postojmi aj k slovenskej otázke a reprezentácii prispel Antonín Novotný k vyhroteniu rozporov v najvyššom orgáne strany – ÚV KSČ. Tie vyvrcholili 5. januára 1968 zvolením Alexandra Dubčeka za prvého tajomníka ÚV KSČ a v marci toho roku aj odstúpením Novotného z úradu prezidenta.
Zvolením Dubčeka sa začala druhá etapa reformného obdobia československých komunistov, no ako sme už uviedli vyššie, s odstupom času sa dá tvrdiť, že prišla neskoro. V tom čase už mal totiž Brežnev moc pevne v rukách a aj jeho výrok v decembri 1967: „Je to vaša vec,“ vyznel v tomto kontexte cynicky. V Brežnevových očiach bol síce Novotný oddaný, ale už nepotrebný. Preto ho jednoducho hodil cez palubu.
Členovia Slovenskej astronomickej spoločnosti pri SAV v Piešťanoch položili veniec na Bradle M. R. Štefánikovi.

Reforma socializmu
Obdobie Pražskej jari, ktoré trvalo do 21. augusta 1968, a potom už len doznievalo, prinajmenšom otvorilo širokej verejnosti oči. Odtabuizovali sa témy ako politické procesy či násilná kolektivizácia, o ktorých sa živo diskutovalo. Ľudia sa nebáli byť aspoň niekoľko mesiacov kritickí, špinavosti sa prepierali priamo cez médiá.
Svoje „zúbky“ vystrčila aj opozícia režimu, ktorá si získavala čoraz väčšiu podporu v intelektuálnych kruhoch. Renesanciu prežívali aj spoločenské vedy, ktoré strácali deformačný ideologický podtext.
Na Slovensku sa aj vo verejnom živote najčastejšie diskutovalo o pražskom centralizme, emancipácii a nutnosti federalizácie štátu. V tomto duchu sa niesli aj diskusné príspevky členov Okresného výboru KSS v Trnave na zasadnutí rozšíreného pléna 10. januára 1968.
Účastníci sa stotožnili s výsledkom plenárneho zasadnutia ÚV KSČ (5. 1. 1968) a všetci sa zhodli na tom, že stranícke orgány a organizácie musia v budúcnosti vytvárať dostatočný priestor aj širokým masám bezpartajných pre ich aktívnu účasť na rozvíjaní socialistickej spoločnosti.
Uplatňovanie výsledkov plenárneho zasadnutia ÚV KSČ sa začalo už v januári naplno uplatňovať. Nik však neočakával také silné angažovanie sa verejnosti a necenzurovaných médií, ktoré vytvárali na politikov tlak zdola. Otvorene sa hovorilo o problémoch, nedostatkoch, krivdách z minulosti. Aj v našom regióne sa krivdy týkali najmä násilnej kolektivizácie, napríklad v Dolnom Lopašove.
V Piešťanoch mestskí predstavitelia strany kritizovali slabú zodpovednosť straníckych organizácií pri odstraňovaní nedostatkov z minulosti, nedostatočné služby v meste, rozvoj kúpeľov, zaostávanie výstavby niektorých objektov, najmä Domu umenia. Piešťany v tom období mali najväčšiu, až 46-percentnú zmennosť na školách a chýbali tiež podmienky na aktivity mládeže.
Dubčekova reforma socializmu, hoci mala prívlastok „s ľudskou tvárou“, sa skončila ako experiment predčasne, hoci mala svoje pevné vonkajšie i vnútorné mantinely. Mantinelom tlaku zdola bol akýsi strop, pokiaľ boli komunistické špičky ochotné tolerovať demokratizáciu spoločnosti. Tento strop nebol daný len Kremľom, ale aj samotnou ideológiou postavenou na vedúcej úlohe KSČ v duchu marxizmu-leninizmu a internacionály.
Nádeje más o politickom pluralizme, vzniku parlamentnej opozície sa nestotožňovali s Dubčekovým poňatím socializmu s ľudskou tvárou. Mal jasnú predstavu o tom, že demokratizácia spoločnosti sa mala odohrávať predovšetkým na pôde KSČ a pod vedením strany. Horné hranice reformy tak jasne definovali plnenia či neplnenia požiadaviek verejnosti.
Prinavrátenie okresu
Jednou z nenaplnených požiadaviek straníkov i verejnosti bola reorganizácia mnohostupňového riadenia a prebujnenej administratívy. Na jednej strane Piešťanci požadovali odstránenie medzičlánku – Krajský národný výbor a vytvorenie viacerých okresov, ktoré by riadila vláda.
S návrhom odčlenenia okolia Piešťan od okresu Trnava a opätovného vytvorenia okresu Piešťany prišiel koncom marca 1968 predseda JRD vo Veľkom Orvišti Štefan Jurík. Argumentoval tým, že vzniknutý „veľký“ okres Trnava (zväčšený v roku 1960 o okresy Hlohovec a Piešťany) bol priveľký na to, aby sa dalo jeho riadenie organizačne zvládnuť.
Za týmto účelom prebiehala v obciach bývalého okresu Piešťany i iných na Považí rozsiahla kampaň ako iniciatíva zdola z obcí, straníckych organizácií, národných výborov a JRD. Spoločnú rezolúciu zasielali na ONV, KNV či do Slovenskej národnej rady.
Vytvorila sa tiež pracovná komisia, ktorá pripravila dve alternatívy – okres by tvorili obce v okruhu 15 km vzdušnej čiary od Piešťan, pričom by mal okres vyše 80-tisíc obyvateľov, alebo obce do vzdialenosti 20 km (130-tisíc obyvateľov).
Stanovisko ústredných orgánov strany však bolo jednoznačné – bolo by nerozumné v plnej šírke sa vracať k starým okresom všade a za každú cenu. Pre Piešťany sa však črtal ďalší variant, o ktorom uvažovala komisia SNR pre národné výbory.
Išlo o možnosť vyčlenenia Piešťan z Trnavského okresu. Pre špecifické podmienky rozvoja kúpeľného mesta by mala Piešťany ako mesto priamo riadiť SNR. Riešenie tohto problému oddialili mimoriadne udalosti z augusta 1968. Až do poslednej chvíle sa signatári rezolúcií spoliehali na to, že sa okres Piešťany obnoví v rámci plánovanej federácie ČSSR. Tá sa však reálnej podoby nedočkala.
Cestou na slávnosti družby na Javorine v júli 1968 sa v Piešťanoch na krátky pobyt zastavil prezident republiky Ludvík Svoboda. Pri tejto príležitosti sa stretol s predstaviteľmi mesta a kúpeľov.

Oprašovanie Štefánika
Pojanuárové uvoľnenie so sebou prinieslo aj znovuobjavenie Milana Rastislava Štefánika. Z depozitov sa vyťahovali a nanovo inštalovali jeho busty či pomníky. Organizovali sa tiež skupinové pochody na Bradlo.
Štefánika nemuseli oprašovať len vo Vrbovom. Pomník s jeho bustou tam ostal stáť aj potom, čo ho istí súdruhovia v 50. rokoch kázali z námestia odstrániť. Vtedajší predseda MNV Fulier sa však postavil proti. Úspešne.
Najsvetlejšou stránkou demokratizačného procesu bola rehabilitácia Matice slovenskej, ktorú prezident Novotný označil za nacionalistického škodcu spoločnosti. Vznikali jej miestne organizácie, kluby, odbory. V Piešťanoch vznikol odbor Matice slovenskej až v novembri 1968 a jeho predsedom sa stal Ján Židek.
Udržanie totality
Nástrojom reformných snáh komunistov bol Akčný plán prijatý v apríli 1968. Neobmedzoval sa len na vnútornú politiku, ale riešil tiež problematiku hospodárstva, kultúry, vzdelania, pričom do každej z oblastí sa snažil vnášať určité prvky slobody, ktorá však mala svoje hranice.
Na druhej strane si štátostrana ponechala silný vplyv v oblastiach, v ktorých by v demokracii nikdy nemala miesto. Aj preto napriek omieľaným slovám humanizmus, sloboda, demokratizácia a právo stále išlo o udržanie totalitného režimu v krajine.
Hranice liberálnosti upresnil Dubček na predsedníctve ÚV KSČ 7. mája, keď jednoznačne vylúčil možnosť legálnej opozície, obmedzil mediálnu slobodu a pripomenul hranice stanovené Moskvou. Bol totiž presvedčený, že rozvoj socializmu a komunizmu budú schopní splniť nie utváraním opozičnej strany, ale na základe vnútorného obrodného procesu v strane.
Verejnosť aj napriek tomu prijala Akčný program s nadšením. Nádejala sa, že sa zlepšia pomery, odstránia staré krivdy i v tom, že sa môže v tomto procese angažovať. Nielen prácou, ale aj kritikou. A tej nebolo málo ani v našom regióne.
Ľudia požadovali odchod starých dogmatikov, dosadenie poctivých a vzdelaných ľudí za riadiacich pracovníkov, písali anonymy na funkcionárov, ktorí si zo štátneho postavili domy, chaty či kúpili autá. Ozvali sa aj dievčatá a vydaté ženy, ktoré museli trpieť rôzne excesy zo strachu o miesto.
Bezvýhradná dôvera občanov v stranu a vládu sa prejavila tiež v prispievaní do Fondu republiky a do Zlatého menového fondu. Prispievali nielen občania, ale aj celé kolektívy či organizácie. Napríklad JRD Veľké Orvište prispelo sumou tisíc korún, Drevovýroba Piešťany dala 20 000 Kčs, Tvorba Piešťany 10 000 Kčs, JRD Borovce 5000 Kčs.
Na podmienky Trnavského okresu bol návrh realizácie Akčného programu vypracovaný na 51 stranách až začiatkom augusta 1968. Okrem spôsobu a postupu prehlbovania demokratizačného procesu vo vlastnej činnosti orgánov ONV v ňom boli rozpracované úlohy pre rozvoj pracovných síl v okrese, zásad ochrany občanov a spotrebiteľov. Poukazoval aj na využívanie termálnych prameňov v Piešťanoch z hľadiska možných ekonomických prínosov pre národné hospodárstvo, ktoré boli veľmi nízke.
Slovenský zväz žien v Krakovanoch zorganizoval 23. novembra veľký Katarínsky bál ako prvú akciu novej spoločenskej organizácie. Pred bálom sa členky zväzu z Krakovian, Vrbového a Dubovian stretli s manželkou prvého tajomníka ÚV KSČ Annou Dubčekovou, ktorej odovzdali bábiku v krakovianskom kroji a duboviansky vyšívaný obrus. Po prehliadke Pamätnej krakovianskej izby sa A. Dubčeková zúčastnila bálu, na ktorom ju mužská komisia zvolila za Miss bálu.

Zdvihnutý prst
Dubčekova popularita mala v prvých mesiacoch roku 1968 prudký vzostup. Po aplikovaní Akčného programu však počiatočné nadšenie verejnosti opadávalo, keďže sa jej niektoré kroky predstaviteľov ÚV KSČ nepáčili.
Na Dubčeka bol tak vyvíjaný tlak zospodu, aby robil viac demokratizačných krokov, zároveň na neho tlačila Moskva z obavy nad pokračovaním obrodného procesu. Išlo o sústavný proces pozostávajúci z telefonátov, listov, rokovaní. Pre konzervatívne kruhy v ZSSR a v ostatných socialistických krajinách bolo dianie v Československu nečitateľné.
Domnievali sa, že ide o postupnú demontáž socialistického zriadenia. Dubčekovmu vedeniu nedôverovali. Nielen v Moskve, ale aj v Československu vznikal dojem, že iniciatívu v krajine preberá angažovaná verejnosť, nad ktorou stráca KSČ moc. Liberalizácia tiež bola nebezpečným posolstvom do iných socialistických krajín, kde by sa mohli oživiť opozičné či reformné sily.
V apríli sa totiž demokratizačné obrodenie začalo vymykať Dubčekovi spod kontroly a svoju úlohu zohrala jeho určitá naivita v tom, že uvoľnenie klímy v takom veľkom rozsahu nebude Moskve klať oči. Už pri prvých náznakoch nespokojnosti „veľkého brata“ Dubček bránil Akčný plán, no zároveň sľuboval riešiť všetky pripomienky Kremľa.
Výsledky týchto rokovaní Dubček pred verejnosťou skresľoval alebo zamlčiaval. Čím väčšie bolo napätie, snažil sa pred členmi ÚV KSČ tajiť Brežnevove telefonáty, listy, výsledky rokovaní.
Prvé z varovaní dostal Dubček 23. marca 1968 v Drážďanoch. Brežnev hovoril o kontrarevolúcii a mal výhrady voči niektorým vedúcim politikom. Ďalšie rokovanie sa uskutočnilo 4. mája v Moskve, kde boli výhrady ostrejšie formulované a Dubček dostal varovanie pred ďalekosiahlymi následkami, ak sa situácia v ČSSR zhorší.
V polovici júla sa vo Varšave stretli predstavitelia Varšavskej zmluvy, československé vedenie odmietlo účasť, a tak ostatní členovia paktu napísali vedeniu KSČ list, v ktorom odmietli reformnú snahu československých komunistov a vyslovili názor o ohrození ostatných krajín sovietskeho bloku.
Pred verejnosťou sa tento list nedal utajiť. Tá však bola na Dubčekovej strane a podporovala ho tisíckami rezolúcií od pracovníkov rôznych organizácií, ústavov, úradov či inštitúcií, napríklad aj piešťanskej sódovkárne. Písali v nich plnú podporu k stanovisku ÚV KSČ k listu piatich bratských krajín a zastrájali sa, že im nedovolia zasahovať do vnútorných záležitostí.
Poslednú šancu na vyvrátenie podozrenia z kontrarevolúcie mal Dubček a ostatní členovia Predsedníctva ÚV KSČ na stretnutí s Politbyrom ÚV KSSZ v Čiernej nad Tisou 29. júla až 1. augusta. Bol to významný medzník vo vývoji udalostí, ktorý mohol odvrátiť vojenskú intervenciu.
Rusi požadovali prevzatie všetkých masmédií do rúk ÚV KSČ, zamedziť činnosť rôznych organizácií a spolkov a vysporiadanie sa s pravicovými komunistami v ÚV KSČ (Císař, Kriegel a Pelikán).
Alexander Dubček aj Jozef Smrkovský výsledky rokovania interpretovali inak. Na Staromestskom námestí v Prahe Smrkovský dav ubezpečoval, že všetko dobre dopadne. Dubček tajil aj telefonát s Brežnevom z 13. augusta 1968, v ktorom ho Brežnev napomína, že neplní dohody z Čiernej nad Tisou, dokonca o schôdzke neinformuje pravdivo verejnosť. Žiadal Dubčeka, aby o obsahu telefonátu oboznámil vedenie ÚV KSČ, čo sa však nestalo.
Prečo? Ako píše Dubček vo svojich memoároch, potreboval ešte 40 dní pokoja do zjazdu strany, ktorý mal podstatne zmeniť situáciu. Či by ustúpil tlaku Moskvy a zrealizoval prikázané zmeny, odpoveď by už bola len špekulatívna. Dubček tvrdil, že nikdy neveril, žeby mohlo k intervencii prísť. Osobne stál pred ťažkým rozhodnutím – zvolil si nestratiť vlastnú tvár v očiach občanov.
(Dokončenie v budúcom čísle)

0 Shares

Najnovšie správy

Dnes je piatok 14. decembra. Meniny má Branislava, Bronislava.
  • 14.12.2018, 00:00
  • Dobré ráno, Piešťany! / Spravodajstvo
Poslanci schválili plat primátora Petra Jančoviča. Sumu základného platu zo zákona 3063 eur mu navýšili o 20 percent na 3676…
  • 13.12.2018, 09:00
  • Piešťany / Spravodajstvo
Štvrtok, 31. september 2017
Meniny má Noro, zajtra Drahoslava