Odišla živá kronika Piešťan – Kornel Duffek

  • Piešťany / Spravodajstvo
  • 26. januára 2018, 09:26
  • Autor:Viera Dusíková


V trnavskej nemocnici ukončil svoju životú púť muž, ktorý bol živou kronikou Piešťan: Kornel Duffek. Elegán, vždy úctivý pán – i v regionálnej politike, kde pôsobil. Miloval kultúru, lietaratúru, hudbu, dejiny, umenie, prírodu, bol jej zanieteným ochrancom, ale aj zberateľom. Venoval sa kaktusárčeniu, ornitológii, písal zaujímavé články a ešte predčasom šéfoval periodiku – Revue Piešťany. Rozdával rady a jeho názory akceptovali mnohí ľudia, ktorí sa podľa nich riadili v osobnom i pracovnom živote. Dňa 1. júla tohto roku by sa dožil osemdesiatich rokov. Nech mu je zem, ktorú tak veľmi miloval a za ktorej ochranu ako „zelený“ neúnavne bojoval, ľahučká…Pohreb bude v utorok 30. januára o 14.30 h v cintoríne na Bratislavskej ceste v Piešťanoch.

 Hovorí sa, že všetko najdôležitejšie pre život sa človek naučí v materskej škole. V  detstve pramenia aj počiatky našich budúcich záujmov a aktivít. O začiatkoch svojej veľkej vášne – kaktusárčení, ktorá ho opantala na celý život ale aj pašovaní vzácnych druhov sukulentov cez hranice, či láske k parodiam – nielen k tým divadelným s dĺžnom v prípone, ale najmä k objavom argentínskeho botanika Dominga Parodiho, nám ešte pred dvoma rokmi porozprával toto:
Vy ste sa do kaktusov zamilovali na piešťanskom rínku. Kedy to bolo a za akých okolností?
Pestovateľské gény sa  u mňa prejavili už v útlej mladosti. Keď si to všimli rodičia, pridelili mi v záhrade kúsok pôdy, aby som sa tam mohol realizovať. Mal som vtedy sotva päť rokov. Dodnes si pamätám, aký úžas vo mne vyvolalo, keď som zasadil zrnko kukurice, ktoré sa onedlho predralo pôdou a objavilo sa ako malý klíček. Netrvalo dlho a svojím vzrastom ma vysoko prevýšilo.  Hovorím o tom preto, aby som priblížil svoje pocity, keď som niekedy v roku 1950 zazrel u jednej tetušky na starom piešťanskom  rínku –  na dnešnom Námestí slobody –  kaktus v podobe tenkých svetlozelených stoniek, na ktorých kraľovali jasné svetločervené kvety. Nemohol som tej kráse odolať. Vôbec som vtedy netušil, že práve nastupujem na dlhú anabázu pestovania kaktusov, ktorá sa doteraz neskončila.

K. Duffek bol diplomatom všedného života a hoci mnohé mal vyčítané z kníh, ľudskosť mu bola daná do vienka.

Vedeli ste, aký druh kaktusu kupujete?
Vtedy som o tom nemal ani poňatia. Až hodne neskôr som sa dočítal v odbornej literatúre, že to bol Chamaecereus silvestrii.  Tento druh bol potom pričlenený k rodu Lobivia  a momentálne figuruje pod názvom Lobivia silvestrii.  Netušil som ani, že latinské slovo silvestrii naznačuje ,že ide o druh žijúci v lesoch. To znamená, že vyžadoval polotieň a ja v dobrej viere, že kaktusy potrebujú plné slnko, som ho nakoniec  utrápil. Ešte dnes mám z toho výčitky svedomia. Našťastie ma tento neúspech neodradil, skôr naopak – chcel som sám sebe dokázať, že viem pestovať kaktusy. 
Obdobie, keď kvitli jeho kaktusy bolo práve v júli, keď sa narodil.

Ako ste v tých časoch získavali ďalšie rastliny do vašej zbierky?
Nebolo to vôbec jednoduché, v kvetinárstvach sa nepredávali. Vo svojom okolí som sa stretával iba s niekoľkými zľudovenými druhmi. Jedným z nich bol známy guľovitý echinopsis  – ježko – s veľkými bielymi kvetmi,  ktoré sa otvárali v noci. Bohato odnožoval, takže sa veľmi jednoducho dal rozmnožovať. Ďalej sa pestovali rôzne hybridy rodu epicactus, obľúbené pre svoje veľké červené alebo biele kvety.  No a ešte tieňomilné schlumbergery. Ide o  známy vianočný kaktus. Veľká šanca sa mi naskytla, keď ma teta pozvala na prázdniny do Prahy. Bolo to v roku 1952. Pamätám si, že v kníhkupectvách boli vyložené fotografie českého básnika Fráňu Šrámka s čiernou páskou.  Pri potulkách stovežatou  som objavil  na Národní triede  malý obchod s kaktusmi a sukulentmi.  Zastavoval som sa tam potom každý deň a domov som sa vrátil s utešenou kolekciou drobných semenáčikov. Druhý väčší „záťah“ som mal v roku 1965 v Drážďanoch. Pôvodné zameranie niekoľkodňovej cesty  bolo čisto kultúrne – navštíviť obnovený Zwinger a ďalšie pamätihodnosti tohto ťažko skúšaného mesta. Zrazu som sa tam ocitol pred výkladom, v ktorom boli vystavené také druhy kaktusov, aké som dovtedy videl iba v knihách.  Kúpil som tam vyše dvadsať druhov maličkých rastlín, ktoré boli v črepoch iba o čosi väčších ako náprstok. Bol medzi nimi aj Cephalocereus senilis, známy stĺpovitý kaktus s dlhými bielymi vlasmi, nazývaný starček. Keď na hraniciach prišiel do kupé colník a pýtal sa, čo som si kúpil v zahraničí, nič netušiac som mu ukázal svoje drobčeky. Zmenil výraz tváre a opýtal sa, či mám potvrdenie od fytopatológa. Nič také som nemal. Colník mi potom z úradnej moci oznámil, že v tom prípade kaktusy nemôžem doviezť do ČSSR.  Keď však videl môj zúfalý výraz tváre,  po chvíľke pozdravil a odišiel. Mal som šťastie – narazil som na  slušného človeka bez sklonov k byrokratickému šikanovaniu. Niektoré z tých prepašovaných rastlín sú v mojej zbierke dodnes. V osemdesiatych rokoch som už mal vybudované kontakty s viacerými českými kaktusármi, kde malo pestovanie týchto „otřnených“ rastlín staré tradície,  a mohol som si zadovážiť všetko, čo som len chcel.
 Ešte stále rozširujete svoju kolekciu?
Už viac rokov držím počet  kaktusov na čísle 300. Zatiaľ to ešte zvládam. Posledných desať rokov sa snažím vyhýbať nakupovaniu. Semenáčiky nachádzam pri starých kvitnúcich rastlinách, takže mám postarané o dorast z vlastných zdrojov.
Nevidím u vás žiaden skleník…
Áno, som netypickým pestovateľom kaktusov. Vždy som ich mal od jari do jesene pod holým nebom. Nevýhodou je, že ich na zimu musím prenášať do pivnice, čo je pri takom množstve  dosť náročná práca.  Prenášanie trvá asi týždeň, pokiaľ to neurýchlia okolnosti. Na jeseň ich neohrozujú ani tak mrazy, ako vytrvalé dažde, ktoré so znížením teploty môžu vyvolať zahnívanie.  Istou nevýhodou open-air je tiež to, že sa   týmto spôsobom  nedajú pestovať  všetky kaktusy. Postupne som si vytipoval niektoré rody, ktorým sa naopak, vonku darí viac ako v skleníku. Majú silnejšie ostne, sú na pohľad sviežejšie a bohatšie kvitnú. Najviac sa mi osvedčili parodie. Tento rod bol pomenovaný na počesť argentínskeho botanika Dominga Parodiho.  Je ich okolo sto druhov. Žlté, oranžové a červené kvety rôznych odtieňov vyrastajú z temena rastliny. Usilovne kvitnú celé leto. Spočiatku som si nevedel vysvetliť, prečo ich mám krajšie ako tie v skleníku, dokonca i v botanických záhradách. Nakoniec som sa dočítal, že milujú čerstvý vzduch. A toho sa im v skleníku nedostáva. Pestujem však i mamilárie, lobívie, echinofossulocactusy, gymnocalyciá či thelocactusy. Neodolal som ani vznešeným astrophytom, ktoré sú však  chúlostivé na plné slnko a na zamokrenie, preto majú v lete stanovište pod prístreškom. Najznámejší druh z nich dostal prezývku "biskupská čiapka".
Koľko literatúry treba naštudovať, aby bol človek úspešným kaktusárom?
Na získanie základných vedomostí stačí aj jedna dobrá príručka. Snom každého zanieteného kaktusára mojej generácie však bolo šesťdielne kompendium Die Cactaceae nemeckého botanika Kurta Backeberga, ktoré začalo vychádzať v roku 1958. Dlho mi trvalo, kým sa mi podarilo k nemu dostať. Po polstoročí je už tento knižný monument v niektorých ohľadoch prekonaný, pretože sa urobili dosť podstatné zmeny v systematike kaktusov, ale stále zostáva akousi kaktusárskou bibliou. Dnes je k dispozícii množstvo atlasov a takmer každý väčší rod má svoju monografiu. Okrem toho majú slovenskí aj českí kaktusári svoj časopis.
V Piešťanoch dlhé roky vyvíja činnosť veľmi aktívny kaktusársky klub. Aj vy ste členom tohto klubu?
Nie, nie som v klube. Nemohol som stíhať všetko.  Kedysi som však chodil na ich predajné výstavy a čo-to som si u nich aj kúpil. Sú to veľmi sympatickí ľudia a som rád, že máme kaktusársky klub  v Piešťanoch. V posledných rokoch som sa, žiaľ, ani na ich výstavy nedostal,  lebo sa kryjú s otváraním letnej kúpeľnej sezóny, kde som mával tlmočnícke povinnosti. So svojimi kaktusmi sa nezúčastňujem ani žiadnych súťaží. Nemám v tomto smere žiadne ambície. Kaktusy sú moje privatissimo.
Ste majstrom pera, milujete prírodu, napísali ste množstvo článkov o vtáctve Sĺňavy, doma máte veľkú odbornú knižnicu, ale venujete sa aj tradičnej ľudovej kultúre. Ak sa nemýlim, ste chodiacou kronikou Piešťan, kde stále nachádzate čas?
Na veci, ktoré ma zaujímajú, si vždy nájdem čas, aj na úkor dovolenky. Navyše som typ, pre ktorého je vypekanie pri mori trestom. Kaktusy mi dodávajú viac energie než do nich vkladám. Niekedy je s nimi dosť práce, ale pohľad na množstvo kvitnúcich kaktusov s dizajnérsky vymodelovanými ostňami je pre mňa mimoriadne  pôsobivý a vždy ma privádza  k premýšľaniu o bezhraničnej fantázii prírody.

0 Shares

Najnovšie správy

Dnes je streda 27. marca. Tento deň je Svetovým dňom divadla. Meniny má Alena.
  • 27.03.2024, 00:01
  • Dobré ráno, Piešťany!
Dnes je utorok 26. marca. Tento deň je Svetovým dňom epilepsie. Meniny má Emanuel.
  • 26.03.2024, 00:01
  • Dobré ráno, Piešťany!
štvrtok, 28. marca 2024
Meniny má Soňa, zajtra Miroslav