Torézov psík si opäť užíva maznanie

„Asi už viete, že psík zostal u nás. Mali ste pravdu, všetko chce svoj čas. Dorka je u nás veľmi spokojná a ja som rada, ako to celé dopadlo. Len sme sa vám chceli pripomenúť, aby ste vedeli, že je v poriadku. Každému, kto sa zaujímal o Dorku, občas napíšem. Pekný deň vám prajem a pozdravujeme vás,“ napísala nám Dorkina opatrovníčka z Vrbového.

Aký bol osud psíka?

Potom, čo Dorkinho súputníka Antona po silných mrazoch hospitalizovali v piešťanskej nemocnici, ona ostala verne strážiť ruiny obhorenej stavby, ktoré im boli útočiskom v najkrutejších mrazoch. Za živý svet sa nechcela pohnúť z miest, kde sa rozlúčila so svojím milovaným pánom. Prežívala aj vďaka vrbovským školákom, ktorí ju tam kŕmili desiatami. Vlastne oni ju z Džuny premenovali na Dorku, lebo vraj takto počuli oslovovať psíka. Napokon, na mene predsa nezáleží. Počúva na obe mená, keď sú povedané s láskou.

Keďže sa už Anton z nemocnice nevrátil, Dorku odchytili a vzali do útulku v Piešťanoch. „Hneď od začiatku sme ponúkli pomoc, ako sme sa o nej dozvedeli. Kolega ju bol vziať, aby tam nebola v mrazoch. Tiež hrozilo, že skončí… v hrnci. Prvý deň bola veľmi smutná, nechcela ani jesť, ale už na druhý deň pookriala, aj sa najedla, aj spoznávala nové prostredie,“ porozprávala o prvých okamihoch Dorkinej cesty za lepším životom predsedníčka Regionálneho centra Slobody zvierat Ľubomíra Baleková.

V útulku sa o Dorku vzorne postarali. Odčervili ju, odblšili, začipovali a vakcinovali ju. Rodina, ktorá si ju obľúbila a túžila Dorke pomôcť už v začiatku jej strádania a hladovania, si sučku skúšobne vzala z útulku na predĺžený víkend. Psík sa radoval, keď ich zazrel. Putoval teda nazad do Vrbového – nie však na ulicu, ale do bytu.

Zvykanie na byt

Dorkina cesta k novým chovateľom nebola jednoduchá. „Najskôr som komunikovala s jednou paňou z Vrbového, ktorá si sučku chcela vziať domov, ale Dorka nechcela opustiť starý dom, kde predtým žila,“ poznamenala Ľ. Baleková. „Šla vždy len po určitú hranicu domu. Ľudia z Vrbového, čo jej chceli pomôcť, ju boli niekoľkokrát pozrieť. Veľmi sa im tešila a napokon si našla spriaznené duše. Ešte čakáme, ako sa bude ďalej správať. Myslím si však, že je to na dobrej ceste a zvykne si, hoci celé roky žila pod holým nebom a bola zvyknutá na túlavý život. Treba povedať, že nebohý Anton sa o ňu veľmi dobre staral. Hladom určite netrpela. Dal by jej všetko, lebo mal ju veľmi rád.“

Dorka je už niekoľko mesiacov v novom prostredí. „Už sa zorientovala. Je veľmi milá, inteligentná, má vypestované stopercentné hygienické návyky. Vzhľadom na to, že bývame neďaleko od miesta, kde žila s pánom Bielkom, ešte stále máme obavy, aby nám neutiekla. Preto sa pri prechádzkach snažíme vyhýbať miestam, ktoré pozná. V januári, keď sme si ju zobrali do opatery, sme ju museli držať aj na popruhoch, lebo Dorka je taká šikovná, že trikrát sa otočí a už sa aj z obojka vyšmykne. Teraz je už ale oveľa pokojnejšia,“ povedala nám Dorkina nová chovateľka.

Dorka si na život v byte zvykala veľmi krátko. „Za tri dni sa už adaptovala. Má svoje miesto na gauči, odkiaľ s nami sleduje televíziu. Dostáva toľko lásky, koľko od nebohého Antona, no najspokojnejšie sa však cíti na dvore. Ešte vo februári sme mali pochybnosti, či to zvládneme, lebo bola vidno jej túžba po túlavom spôsobe života. Aj sme zvažovali, že ju ponúkneme do opatery dobrým ľuďom s dvorom. Napokon pochybnosti pominuli a ostala u nás. Dorka má v sebe mnoho lásky a obrovskú vďačnosť. Som rada, že som ju spoznala a ponúkla jej nové útočisko,“ dodala chovateľka.

Ukázalo sa však, že to, čo si zamilujete, nie je len tak ľahké prenechať niekomu inému. A tak Džuna, alebo ako ju volá jej nová panička, Dorka, ostala v tej istej rodine, ktorá si ju v zime obľúbila.

Dočítate sa v Piešťanskom týždni číslo 26, ktoré je v predaji od 4. júla.