Piešťanka Dominika Dejczoová je najmladšia tatranská chatárka

► Ste Piešťanka. Študovali ste tu, prípadne pracovali?
Študovala som Strednú zdravotnú školu v Topoľčanoch, potom fyzioterapiu v Piešťanoch. Asi desať mesiacov som pracovala v rehabilitačnom centre Adeli, predtým nejaký čas u rodičov v bare.

► Kedy a čím vás uchvátili hory?
Turistika ma začala baviť počas strednej školy. Po maturite som sa jej venovala o niečo intenzívnejšie, začala som liezť a posunula sa viac do hôr. S tým prišla výmena lyžiarskeho zjazdového výstroja za skialpový.

► Ako vyzeral vás profesijný začiatok a rast v Tatrách?
Moje začiatky sa viažu so Zamkovského chatou, kde som dostala svoju prvú šancu. Pracovala som tam dve sezóny, a hoci som si neskôr našla inú prácu, vracala som sa na toto miesto intenzívne naďalej pri každej návšteve Tatier. Pomôcť, pozdraviť, tráviť čas…

► Ako ste sa dostali na pozíciu chatárky Zbojníckej chaty s celoročnou prevádzkou a prečo ste toto povolanie chceli vykonávať?
Majitelia chaty vyhlásili výberové konanie na pozíciu chatára. Prihlásila som sa s vtedajším priateľom – ja na pozíciu chatára a on na pozíciu zástupcu chatára. Spomedzi sedemnástich uchádzačov si vybrali nás. Do hôr sme obaja chodili dlho, vždy sme sa z civilizácie chceli presunúť viac do kopcov, preto bola chata našou prirodzenou voľbou.

► Ako na vašu lásku k horám a túžbu pracovať tam reagovala rodina a blízki?
Poznajú ma, vedia, že bežné povolanie u mňa nehrozí. Zo začiatku
mali obavy z nepoznaného, no neskôr začali moju voľbu schvaľovať. Blízki mimo kruhu rodiny to brali ako samozrejmosť, že sa konkurzu zúčastním. Do výberového konania som sa neodhodlala ísť len ja sama, boli sme na to dvaja, a tak obavy neboli až také veľké.

► Čo obnáša práca chatárky?
Na to sa veľmi ťažko odpovedá. Poskytujeme ubytovanie, stravu, útočisko… Okrem nevyhnutných vecí treba zabezpečiť aj komfort. Na Zbojnícku chatu, ktorá je vybudovaná vo výške 1960 metrov nad morom, všetko vynášajú nosiči, keďže k nám vedie len turistický chodník, a v zime je aj ten pod snehom. Vždy pred víkendom treba chatu poriadne zásobiť. Nosí sa jedlo, pitie, čistá bielizeň, plyn, benzín a mnoho ďalších vecí. Treba mať poriadok v rezerváciách, keďže víkendy bývajú dosť silné, vedieť správne odhadnúť, koľko ľudí treba na pomoc v kuchyni a koľko nosičov na vynesenie tovaru. Hlavne je dôležité myslieť na to, že ak ste niečo zanedbali v piatok, viete to napraviť až v pondelok.

► Bola to výzva? Aké bolo prevziať ju po prechádzajúcom štyridsaťročnom vedení?
Výzva to bola a stále je. Celkom určite je to jedno z najzaujímavejších povolaní. Tešila som sa na prevzatie chaty, no zároveň som mala obrovské obavy. Čakala by som, že po toľkých rokoch sú najlepšie veci už dávno vymyslené a nebudeme mať čím novým prispieť. Ale každý materiál sa raz unaví a aj teraz po roku máme čo robiť, aby sme popri prerábaní stíhali aj čo-to inovovať.

► Mali ste plány, vízie, akým smerom sa má chata uberať?
Iste. Zhodli sme sa, že prioritou je, aby bola na chate príjemná atmosféra a chutná kuchyňa. Radi by sme k nám do Veľkej Studenej doliny pritiahli mladú krv, nových lezcov či lyžiarov, poskytli im útočisko. Samostatnou témou bolo technické zabezpečenie a vymoženosti chaty, ako napríklad teplá voda či toaleta vo vnútri chaty, obnova alternatívnych zdrojov energie a podobne.

► Čo sa vám už podarilo naplniť a čo ešte plánujete?
Myslím si, že plány a vízie sa nám pomaly plnia. Ohlasy od ľudí, ktorí nás navštívili, sú skvelé a vidíme, že sa radi vracajú. Po technickej stránke sa nám podarilo vybudovať ďaleko viac vecí, ako sme čakali. K novým solárnym panelom a fotovoltaickým článkom pribudol kotol, rozvody elektriny, teplá voda v kuchyni. Turistom sme skrátili čakanie na občerstvenie otvorením vonkajšieho baru. Na jar nás čaká výmena okien a vonkajšieho obkladu celej chaty. Popritom plánujeme aj nejaké športové či „kultúrne” podujatia.

► Ako to u vás na chate vyzerá? Máte zamestnancov? Kto tvorí najčastejšiu klientelu a kedy ľudia najčastejšie prichádzajú?
Momentálne máme štyroch stálych zamestnancov a okolo 15 brigádnikov a nosičov. Na leto sa ich počet zvýši asi o desať. Najviac turistov k nám chodí zo Slovenska, Česka a Poľska. Stále viac pribúdajú Maďari, Litovčania. Popri turistike je v doline množstvo krásnych lezeckých či lyžiarskych túr, takže aj športovcov chodí neúrekom.

► Sú v Tatrách aj iní takí mladí chatári ako vy, prípadne nejaké ženy na tejto pozícii? Podarilo sa vám vniesť mladého ducha do vedenia chaty?
Pokiaľ viem, som zatiaľ najmladšia. Ale nie som jediná žena. Na Zamkovského chate či Chate pod Soliskom sú tiež chatárky. Myslím si, že mladého ducha u nás cítiť… Pomohli tomu aj gitary a klavír v jedálni, vďaka ktorým máme viac práce s udržaním večierky 🙂

► Ako sa žije žene z Piešťan, mesta postavenom na rovine, vo vysokých horách?
Piešťany nie sú úplná rovina, ale pravda je, že v Tatrách idem aj do obchodu hore kopcom. Bicykel som vymenila za chôdzu a sukňu za nohavice. Dobrú noc tu ľuďom dávajú jelene a medvede. A je tu nádherná nočná obloha. Proste romantika.

► Nechýbajú vám Piešťany?
Nie, často sa vraciam, chodím sa zohriať. Tatry a Piešťany sa skvelo dopĺňajú. Lyžovačky, turistika, lezenie sú lepšie v Tatrách a bicykel, kúpanie a prechádzky v Piešťanoch.

► Máte ešte nejaké nesplnené profesijné sny?
Jeden odvážny sa mi práve plní, zopár drzých sa mi rodí v hlave, ale nechcem predbiehať…

Dočítate sa v Piešťanskom týždni číslo 17, ktoré je v predaji od 2. mája.