Daniela Piscová: Klebetenie je iba prenos informácií

► Ako sa to dá všetko stihnúť? A čo sem-tam musíte „ošálit“?
Okrem uvedených aktivít som autorkou, scenáristkou a režisérkou niekoľkých programov. Podarilo sa mi napísať scenáre a zrežírovať dva amatérske filmy, dokumentárny film a pripravujem ďalšie dokumenty. Takže ošáliť musím všeličo a zvyčajne riešim to, čo je práve najakútnejšie. Musím však podotknúť, že moje koníčky sú aj mojou prácou, toto všetko by sa nedalo stíhať, keby som mala zamestnanie na plný úväzok a hlavne, keby som necítila plnú podporu rodiny. Som nočná sova, najlepšie tvorím v noci, ale zdá sa mi (naozaj iba zdá), že sa začínajú hlásiť roky, a tak veľa aktivít hlavne okolo múzea začína preberať mladší syn.

► Čo pre vás znamená humor? Je to ako cibuľa do gulášu alebo ešte niečo viac?
Hovorí sa, že humor je korením života. Môže byť aj ako cibuľa, veď koľkokrát sa smejeme cez slzy.

► Posledné vystúpenie v televízii, z ktorého si vás pamätajú ľudia, bolo, keď vám bratislavskí herci hádali povolanie? Aké to bolo? Kto vám dával najtrefnejšie otázky a kto nakoniec na základe čoho uhádol, čím ste?
V Inkognite som bola ako ľudová rozprávačka. Prikázali mi dať indíciu „ako mi zobák narástol“ a bola som odhalená. Nezbavila som sa však dojmu, že ma dvaja hádajúci poznali. Otázky padali viac po prezradení povolania.

► Obligátna otázka – ako sa zlepšila, respektíve vyvinula frekvencia počtu vašich slov za minútu, pretože ste naozaj známa rapotačka? Kto z rodiny vás predčí?
Som iba slabý odvar frekvencie mojej dcéry.

► Pre mnohých ľudí, ktorí vás bližšie nepoznajú, ste záhadou v tom, ako dokážete prepínať reč – z ľúbozvučnej slovenčiny na krakovianske nárečie? Ako ste sa to naučili?
Moja mamička je z Oravy, narodila sa v Slanici. Kostol z dediny je v strede Oravskej priehrady. Takže doma sme rozprávali veľmi pekne – mäkko. Za to som si vyslúžila pochvaly ešte aj na strednej škole. Ale už ako dieťa a hlavne vo folklóre som odhalila čaro nárečia. Neskôr som na mojich etnografických výskumoch nasávala nespisovné výrazy a rozprávačské umenie starých ľudí. Nárečie je kultúrne dedičstvo nášho národa a treba ho uchovať. Poteším sa, keď niekto použije výraz, ktorý som ešte nikdy nepočula alebo už roky nepočula. Na svojich vystúpeniach používam iba zmes nárečia a slovenčiny, aby mi aj mladší rozumeli. Keď robím scenár deťom, nárečové výrazy používam, aby sa dostali do ich povedomia, všetky si však vysvetlíme.

► Ako je to s ľudovým rozprávačstvom na Slovensku vo všeobecnosti?
Škoda, že rozprávačstvo dostáva tak málo priestoru. Rozprávanie bolo jedno z prvých umení a bol to prvotný prenos informácií. Ak o niekom hovoria, že klebetí, ja dodám – to nie je klebetenie, to je iba prenos informácií. Kedysi neboli médiá, ženy a muži na priadkach, pri „šípaní“ kukurice, varení lekváru alebo iba tak pri peci rozprávali. Tak isto tuláci, drotári, kupci, muži, čo boli na robotách, vojaci vracajúci sa zo zajatia. Vtedy sa okolo nich zhromaždila skoro celá dedina a ľudia dychtivo hltali každé slovíčko, aby vedeli, čo je nové vo svete. Rodený rozprávač vedel správne zveličiť, podfarbiť, vystupňovať dej, a tak vznikali rôzne „rozprávky“. Verte mi, že gombík na prepínanie sa niekedy aj akosi pohapruje…?

► Časy, keď ste pravidelne chodievali do Rozprávačského Lodna, sú ešte aktuálne, alebo ste sa posunuli niekam inam?
Na účinkovanie v Lodne som sa vždy tešila, stretli sa tam rozprávači z celého Slovenska. Úžasnú atmosféru dvoch dní som nemohla posledné roky absolvovať z rodinných dôvodov. Hoci k poslednej mojej účasti mali niektorí súťažiaci výhrady, že už som profesionálka a nemala by som tam byť. Do Lodna ešte rada pôjdem, aj keď nesúťažne. Sľúbila som, že raz vystúpim s vážnou témou a namiesto rozosmiatia ich rozplačem. Sľuby sa majú plniť, či sa mi to podarí, ukáže čas. Musím podotknúť, že rozprávanie v Lodne je to pravé rozprávanie pri peci, na rozdiel od scénického rozprávania na vystúpeniach.

► Spomínam si na vaše slová, ktorými ste vtipkovali na tému dlhého vzťahu v manželstve: „Nije jako my, čo sme voláky ten rok vydržáli. Já viem, je to tažké, šak po tridcátych rokoch vám smrdzí už aj na fotke. Ked sme sa zali, začav chodzit každý den do kostóla a aj na prijímanie. Moja mamička bola ščasná, že má takého dobrého zata, a on jej povedav. Pri vašej cére? Šak mosím chodzit na prijímanie, ked scem mat aspon ráz za den volačo v hube. A po tolkých rokoch jako vie pekne vyznat lásku. Tot onehdy som sa ho pýtala, ked umrem, jakú mi dá hrat pesničku na pohrebe. A on mi povedav. Bárs jakú, len aby si sa nezobudzila.“ Ako by ste to hodnotili teraz? Stále s tým istým chlapom pri televízore, neťukáte si od zúfalstva po hlave? A čo on?
– To je život, raz si ťukám ja, raz on. Raz svieti slniečko, raz je zamračené, raz je búrka, ale… myslím si, že najkrajšia vec na svete je zostarnúť s partnerom. A partnerské vzťahy sú najvďačnejšou témou na zabavenie divákov. Všetci si myslia, že hovorím stále o manželovi. Podotýkam: manžel je Marián a na pódiu Ozefka rozpráva o Imerkovi.

► Skúste povedať dva vtipy na túto tému. Jeden ako Ozefa, druhý ako Daniela.
Ozefa s obľubou rozpráva tento: „Starý dzetko oslovuje svoju starú ženu miláčik. Vnuk sa ho pýta: Dzetko, vy tak stále lúbite babku, ked jej stále hovoríte miláčik? Nije, zabudov som, jako sa volá.“ No a tu je iný: „V jednom talianskom filme oslavovali manželia 60. výročie sobáša. Muž sa pýta ženy: ‚Drahá pravda si ma nechcela nikdy opustiť?‘ Odpoveď: ‚Nie drahý, nikdy, ale ozaj nikdy som ťa nechcela opustiť, ale aspoň 30-krát zabiť.‘“

► Ako je to v súčasnosti s podporou folklóru v našom regióne. Tento rok ste organizovali aj ojedinelú akciu – čipkársku. Zišli sa na nej čipkárky z celého Slovenska. Čím je krakovianska čipka inakšia než ostatné? A prečo práve Krakovany sú dejiskom takéhoto festivalu?
Podpora folklóru v regióne je taká, aká je… to je na ďalší článok. Tento rok máme za sebou veľmi úspešný prvý ročník festivalu paličkovanej čipky. Zišli sa na ňom čipkárky z celého Slovenska a piatich európskych krajín. Naším zámerom bolo hlavne spropagovať a vyslať do sveta krakoviansku paličkovanú čipku, ktorá je svetovým unikátom. Dejiskom boli Krakovany, pretože tu máme veľmi dobre fungujúce občianske združenie Bábence, ktoré práve oslavovalo dvadsiate výročie založenia. A hlavne preto, že sme si to vymysleli a chceli sme sa narobiť.

► Chystáte čipkársky festival aj na budúci rok?
Áno, 5.-7. mája 2017 pripravujeme jeho druhý ročník.

► Aj keď ste zvyčajne veselou kopou, zažili ste i príkoria, ktoré spravidla osud nadelí tým, čo ich zvládajú… Máte vnučku, ktorej tvárička obletela republiku, malého anjelika, ktorý sa narodil, aby mu iní dali krídla. Aké je to bojovať s diagnózou, ktorú má vaše vnúčatko?
Tri roky po jej narodení som odriekala vystúpenia. Mala som problém účinkovať na pódiu. Keď som v hľadisku zazrela hendikepovaných ľudí alebo behajúce dievčatko v jej veku, v hrdle mi zostala veľká hrča, slzy v očiach a bolo po Ozefe. Detská mozgová obrna je záležitosť, s ktorou sa nikdy nezmierite, ale naučíte sa s ňou žiť. Nikdy som sa nepýtala, prečo práve nám. Naopak, berieme ju ako zdravú a Rebecca je naším veľkým požehnaním. Dáva nám neskutočné množstvo lásky a mnohokrát vlieva nádej a silu ona nám. Niekedy sa však pýtam, prečo práve ona stratila detstvo? Absolvovala nekonečné množstvo rehabilitácií, cvičení a bolesti. Boj s touto diagnózou zvádza hlavne dcéra, za čo ju nesmierne obdivujem a vážim si ju. Rebecca dostala najlepšiu mamu na svete. Pardon, náš anjelik stále tvrdí, že maminku si vybrala sama. Tento nerovný boj podporuje množstvo ľudí a bez ich pomoci by nemohla naša veľká bojovníčka napredovať. Je to všetko veľmi finančne náročné a aj touto cestou chceme všetkým poďakovať.

► Čo vás vaša vnučka naučila aj napriek jej hendikepu?
Od jej narodenia vidím svet a život úplne inak.

► Ste už babičkou a máte aj ďalšie vnúčatá. Ste ten typ babky, ktorá ich rozmaznáva alebo vychováva?
Mám dve vnučky. Chcem byť pre ne babičkou, aké som mala ja. Jedna odišla, keď som bola práve vo veku vnučiek, chodila som do prvej triedy. Moje spomienky na ňu sú plné smiechu a zábavy. Trávili sme spolu veľmi veľa času a vraj som veselá kopa ako ona. Druhú zažili aj moje deti. Bola plná lásky, pokoja a pokory. Moja najlepšia kamarátka mi ju závidela a podnes deň hovorí, že to bola rozprávková babička. Podľa ich vzoru chcem byť rozprávková babička, plná hier, zábavy, spevu, rozprávania, ale ktorú musia poslúchať. Rodina tvrdí, že ich rozmaznávam, ale napriek tomu majú veľký rešpekt.

► Idú Vianoce, aké bývajú tie u vás doma?
Také pravé, doma. Plné vianočného stresu, vône vanilky, voňajúceho ihličia, odrobiniek z oplátok, darčekov, rozžiarených očí, ale hlavne plného domu. Na Božie narodenie príde k nám celá rodina. Zíde sa nás okolo dvadsať. Takisto aj na Nový rok. Každý rok 5. januára poviem – kuchyňu už nechcem ani vidieť. Nedá mi nespomenúť Vianoce, keď sme mali malé deti. Každý rok sme okrem drobných, milých a rozkošných darčekov dostali jeden špeciálny. Mladší syn Matej nám vždy pripravil vianočné predstavenie u seba v izbe. Vystriedalo sa tam množstvo hercov, spevákov, recitátorov. Bolo to spojené s prezliekaním kostýmov, podfarbené vlastnou hudobnou produkciou, dokonca so zaťahujúcou oponou. Boli to prekrásne vystúpenia a nezabudnuteľné chvíle.

► Aký ľudový vinš, prípadne odkaz našincom by ste odkázali, zavinšovali?
Ozefa: Zásadne typický krakovanský: „Vinšujem vám týto slávne svátky, narodzenie Krista Pána, svatého Jána aj Štefána, aby vám dal Bán Boh zdravá, ščascá, hojnost Božého požehnána a po smrci královstvo nebeské, aby ste obsáhnut mohli.“
Daniela: Na tieto sviatočné dni a aj na celý nastávajúci rok vám všetkým zo srdca želám, aby ste sa tešili každému novému dňu, nech vám vždy svieti len slniečko šťastia. Aby ste ho prežili v rodinnej a pracovnej pohode, obklopení láskou, ale hlavne vám všetkým želám veľa, veľa, veľa zdravia.
Ozefa: A potom móžu príst aj penáze.

VIZITKA

■ Povolanie: Všetko možné.
■ Vek: Nevadí mi prezradiť svoj vek – 58. Som vďačná, že mi Pán Boh požehnal toľko rokov. Teším sa každému novému šedivému vlasu, novej vráske. Čo by iní za ne dali…
■ Záujmy, záľuby: Etnológia a etnografia. Folklór a všetko, čo k nemu patrí, spev, tanec, rozprávanie, písanie scenárov, režírovanie, dokumentovanie, pranie, opravovanie, žehlenie a šitie krojov. Reštaurovanie pokladov v múzeu. Pletiem košíky, drôtujem, zdobím kraslice, lúštim krížovky. Mojou najväčšou záľubou sú však vnučky. A keď už potrebujem celkom zrelaxovať, sadnem si do kresla, pustím telku a zoberiem do rúk ručnú prácu. Pletiem, háčkujem, paličkujem, vyšívam, prišívam a hlavne vypnem.
■ Naj človek na svete: Na tých je môj život veľmi bohatý. Mám ich okolo seba veľké množstvo.
■ Naj jedlo na svete: Zemiaky na akýkoľvek spôsob. Najlepší zákusok – šnicla.
■ Naj vec na svete: Milovaná a milujúca rodina.
■ Najstrašnejšia vec na svete: Budíček.
■ Naj miesto na svete: Kreslo v obývačke nášho domova.
■ Najväčší hriech a najlepší skutok: O niečom by som vedela, ale to bude súdiť a posudzovať niekto iný. Mne to neprináleží.
■ Kde všade pôsobíte: Kde sa len dá.
■ Počet vyslovených slov za minútu: Nikdy som to nepočítala.