Drahovčan Martin Segeš túži mať vlastné ľudové múzeum
V Drahovciach žije dvanásťročný mládenec, ktorý, ak by mohol, od rána do večera aj do školy, by najradšej chodil v ľudovom odeve. Sám si dokonca ušil krojovú košeľu. Tiež ručne obšíva a renovuje poškodené časti krojov. Martin Segeš má prababku, ktorá ako jedna z mála Drahovčaniek nosí sedliacky polokroj. Jeho dedko hral ochotnícke divadlo. Školák miluje rozprávanie starších, pozorne počúva, nasáva históriu tunajšieho ľudu. Je fascinovaný všetkým, čo patrí k folklóru.
„Práve prababka mu pomáha s krojmi. Ukázala mu a naučila ho, ako ich správne prať, škrobiť, žehliť, skladať aj obliekať,“ povedala Martinova mama, Silvia Segešová. Jej syn objavil v sebe záľubu ku krojom už ako sedemročný. „K folkloristike ho pravdu povediac neviedol nikto, tým, že má medzi sebou priateľov staršej generácie, ktorých rád počúva, začali ho doslova facsinovať kroje, ľudové zvyky a tradície. Najviac skúseností a rozprávania má od priateľa, niekdajšieho dopisovateľa Piešťanského týždňa, Vendelína Sedláčika a svojej prababky Františky Valovej,“ dodala S. Segešová.
Kroje si mládenec oblieka pravidelne pri prezentovaní súťaže v kosení – Drahovská kosa, pri ľudových slávnostiach, pri príležitosti dodržiavania tradícií v obci a tiež v divadelných predstaveniach. Na tohtoročnej Drahovskej kose bol Martin ako inak tiež vyparádený do kroja, tentoraz pracovného. Zaháňal sa kosou a neskôr obrovským bičom. „Ako sa má narábať kosou ma naučil najstarší drahovský kosec Vendel Sedláčik. Baví ma nielen kosenie. Práve učím kamaráta plieskať bičom, aby mohol odplašiť škorce zo záhrady aj bez výstrelu zo vzduchovky,“ uviedol M. Segeš, ktorý si vtedy v konkurencii detí do osemnásť rokov vybojoval druhé miesto.
„Ja som sa učil kosiť od môjho otca,“ konštatoval Martinov učiteľ kosenia, už spomínaný V. Sedláčik. „Chodili sme kosiť po sedliakoch, dávali nám za to každý deviaty snop. Otec kosil, ja so sestrou sme hŕstkovali. Skúsenosti odovzdávam ďalej a teší ma, že Martin je chlapcom, ktorý má o dedičstvo predkov záujem. Hoci mám už vyšší vek, cítim sa dobre, aj teraz ešte kosievam. Mám dve kozy, o ktoré sa starám a pijem ich mlieko,“ dodal 84-ročný Drahovčan.
Samotná matka drahovského siedmaka sa čuduje, ako je možné, že jej syn v dobe IT technológií tak lipne na tradíciách, no keď vidí jeho úspechy i záujem, všemožne ho podporuje. „Nie sme vôbec folkloristická rodina, jedine Martinova prababka ešte ako jedna z mála nosí sedliacky polokroj, čiže je pre nás záhadou, kde taký silný až citový vzťah ku krojom, tradíciám a vôbec k starodávnym veciam nadobudol. Jeho dedko Anton Segeš bol v mladosti ochotníckym divadelníkom, je možné, že práve po ňom zdedil tieto záľuby. Okrem šitia a obšívania hrá aj divadlo v ochotníckom súbor Dobreta. Mimo toho je niekoľko rokov chovateľom hydiny, o ktorú sa sám stará, a hrá i na klavíri.“
A ako to všetko vníma siedmak Martin? „Moje záľuby ma robia šťastným a napĺňajú ma. Chcel by som sa stať reštaurátorom ľudových odevov. Vyštudovať pedagogiku a popritom i etnológiu. A, samozrejme, pokračovať v tom, čo milujem. Túžim mať malé ‚múzeumko‘. Stačila by jedna trošku väčšia miestnosť, kde by som si spravil slovenskú izbu so všetkým, čo k nej patrí – aj s krojmi. Izba by bola prístupná všetkým ľuďom, aby mohli obdivovať krásu vytvorenú našimi predkami.“
Dočítate sa v Piešťanskom týždni číslo 45, ktoré je v predaji od 8. novembra.
