Rekordná účasť – Pažitári oslávili dvadsaťročnicu stretnutí

Najstaršou ženou, ktorá tu zažila okrem príjemných spomienok na mladosť aj štrnganie, pažitársku hymnu či hru na harmoniku, bola 94-ročná Elena Komadelová. Najstarším mužom bol 87-ročný Milan Stríženec. Najvzdialenejším účastníkom sa stala Zuzana Vaculová, ktorá na stretnutie prišla až z Kanady. Zo zahraničia prišli aj súrodenci Dušan a Gabriela Benadikovci. Gabriela je vydatá, volá sa Fidlerová. „Najväčšie zastúpenie mali bývalí hádzanári. Okrem mňa to boli Jozef Mišura, Emil Benka, Jozef Gregorička a ako hosť Jozef Macejka. Zo žien Anka Benková, Helena Manasová a Magdaléna Drličková,“ uviedol Štefan Gregorička, súčasný šéf Pažitárov.

Tento rok pripravil Š. Gregorička osobný darček pre všetkých. „Napísal som a porozdával každému účastníkovi stretnutia brožúrku, dal som jej názov Pažitárske spomienky. Je jedinečná tým, že sú v nej zaznamenané spomienky a fotografie viacerých dnes už nežijúcich Pažitárov, ktoré som počas dvoch desaťročí týchto stretnutí zaznamenával. Vďaka finančnej pomoci viacerých priateľov mohla táto útla 32-stranová knižočka uzrieť svetlo sveta. Je určená nielen bývalým Pažitárom, ale i dnešným obyvateľom činžiakov na Ulici Andreja Hlinku. Väčšina z nich iste ani netuší, čo na mieste dnešného sídliska bolo ešte pred polstoročím.“

Domy, kde niekdajší obyvatelia Pažite žili, už nejestvujú. Nahradili ich činžiaky Prednádražia, dnes Ulice A. Hlinku, a tiež obchodný dom Kocka. Pažiť v snoch a spomienkach týchto ľudí však žije stále. Medzi pôvodnými obyvateľmi boli prevažne roľníci a robotníci. Deti šantievali na Pažiti, púšťali loďky dolu potokom, chlapci hrávali futbal. Dokonca pri „špici“, kde sa spájal rozvodnený potok, čo išiel do mlynov, mali niektorí z nich vlastnú zátoku s prístavom.

O svojom detstve i hrách, šibačkách, dobytčích jarmokoch, Vianociach s mažiarmi a karbidkami, ale aj o Cene Slovenska, ktorú každoročne Pažitári zažívali aj pri obdivovaní tisícok špičkových motoriek zaparkovaných pod gaštanmi, či starostiach gazdov, ktorí nechceli vstúpiť do družstva, napísal Š. Gregorička i tieto riadky: „Asfaltová cesta vedúca uprostred ulice nebola v prvej polovici 20. storočia veľmi frekventovaná, preto sa na nej dalo v zimných mesiacoch na napadnutom a utlačenom snehu nielen sánkovať, ale aj korčuľovať. To však iba do chvíle, kým cestári hradskú posypali škvarou. Potok Dubová využívala v lete tunajšia mlaď na kúpanie, člnkovanie na korytách či chytanie rýb. Tomu sa venovali predovšetkým chlapci z tej strany ulice, ktorá susedila s Dubovou, boli to Duranovci, Juricovci. Niektorí gazdovia vlastnili aj sane ťahané koňmi. Na nich počas zimy vyvážali hnoj na polia. V tých časoch ešte neexistovali chladničky či mrazničky, preto si viacerí gazdovia privyrábali sekaním ľadu na Váhu, ktorý od nich kupovali miestni krčmári. Ako mi povedal môj otec, nasekané ľadové kocky krčmári umiestnili do hlbokej slamou vystlanej jamy, v ktorej im vydržali až do leta.“  

Dočítate sa v Piešťanskom týždni číslo 41, ktoré je v predaji od 11. októbra.