Juraj, Džordž, Ďuri , tak sme sa prezývali v škole. Jeho faninky , vrchní vo vinárňach a jeho mamička ho volali Ďurko. Keď som mal šesť rokov, dala ma moja mama súkromne na klavír k pani Slezáčkovej. Tam som sa s ním stretol prvýkrát. Pol hodina klavíra a pol dňa hry s vláčikmi a autíčkami. Preto som sa nenaučil hrať na klavír. Ďuri sa dostal ďalej, ale klavír doslova nenávidel. Jeho mama z neho chcela mať virtuóza, ale on, aby sa tomu vyhol, dal sa na recitovanie. Mal totiž výbornú pamäť a hravo si zapamätal aj desať veršových básničiek. Ešte lepšie mu však išlo rozprávanie vtipov. Keď sme sa zase stretli v jednej triede na piešťanskej jedenásťročke, boli to práve samé vtipy a nápady, ktoré z nás urobili silnú triedu. Prispel k tomu aj náš triedny profesor Miško Štastný, napohľad prísny, ale mladý, chápajúci. Preto sme ho po maturite prijali za svojho spolužiaka.
Ďuri Slezáček bol samozrejme „prímus“, dnes sa tomu hovorí líder našej triedy. Jeden čas i celej školy, zvolili ho totiž za predsedu celoškolskej organizácie Československého zväzu mládeže. Bol tam až do chvíle, keď zasiahol Okresný výbor Komunistickej strany Slovenska. Jeho predstavitelia argumentovali: „Predsa taký synáčik buržoázneho právnika, hoci jeden čas aj žeriavnika, nemôže byť vzorom pre našu mládež“. Uzniesli sa.
Ďuri ihneď pochopil, podal sebakritiku s vtipom jemu vlastným a s radosťou ukončil svoju prvú kariéru vedúcej osobnosti. Ani predsedom triedy sa nestal, veď aj načo, keď vždy nás diplomaticky všetkých „prečúral“. V našej triede bolo niekoľko šikovných chlapcov i dievčat a Ďuri vlastne v ničom nevynikal. Dokonca ani v školskom divadle, kde hrával obyčajne hlavné úlohy, bol trochu ťarbavý. Ako futbalista sa vyznačoval len teóriou a fandením Slovanu. V basketbale kôš málokedy trafil, ale bol tvorca hry a on rozdával lopty. Ako tenista to tiež ďaleko nedotiahol, ale v divadle vždy vyhral.
Keď tak rozmýšľam v čom, okrem svojej vynikajúcej pamäte bol taký fenomenálny, prichádzam na to, že to bola hlavne jeho inteligencia. Nad nikoho sa nepovyšoval, žiadny vtip nepokazil a z každej šlamastiky nás dostal. Asi preto ktosi pod článok o jeho smrti napísal, že takého dobrého herca a ešte lepšieho riaditeľa divadla v jednej osobe už asi ťažko Slovensko nájde.
Jeho odchodom okrem blízkych a najmä manželky Jelky najviac utrpí naša pozostalá trieda. Bol vždy jej tmelom a preto sa väčšina z nás pravidelne stretávala až do jeho posledného roku, kedy ostal na vozíku.
Ďuri budeš nám chýbať aj ako občan tohto mesta, ktorý sa vždy k Piešťanom hlásil a celkom zámerne prišiel medzi svojich aj umrieť. Zomrel skutočne čestný občan mesta, ktorý si zaslúži aj svoju ulicu, možno aj námestie.
