Tri búrky v Hrádku zvalili svah aj takmer storočnú lipu
Keď susedia zatelefonovali bývalému vysokoškolskému pedagógovi Štefanovi Pevnému, že po troch búrkach, ktoré sa v stredu 27. júla prehnali obcou Hrádok, rozťalo napoly jeho storočnú lipu pri rodičovskom dome, hneď na druhý deň naštartoval 89-ročný rodák z Hrádku auto a uháňal po diaľnici z Bratislavy, kde žije, do Hrádku. Symbol jeho mladosti a celého života, ktorý tam kedysi presadili so susedom Jánom Krajčím, bol zničený. Milovaná lipa, pod ktorou hrával spolu s hrádockými muzikantmi jeho otec, pričom sa okoloidúci zastavovali, bola rozťatá. Dom chcel kedysi pomenovať Pod troma lipami. Dnes mu ostali len dve.
„Keď sa na ňu pozerám, vidím svoj život, mladosť. Ako rástla spolu so mnou. Vyrástla vo farskej záhrade v chotári Hrádok. Keďže nemala dosť miesta, preniesli ju k nám na dvor. Hoci ju stredajšia víchrica rozpolila, mám radosť, že žila dlho. Strom padol na hospodárske staviská, poškodil veľa vecí, ale mne je ľúto viac slovanského symbolu ako škody,“ povedal Š. Pevný. Spomenul si, ako v jeden deň, keď do Hrádku prišli v roku 1945 oslobodzovacie rumunské vojská, dvoch z vojakov ubytovali na mesiac v ich chalupe: „Rumuni prišli na koňoch. Uviazali ich o mladú lipku. Kone ju poškodili, obhrýzli jej kôru. Myslel som si, že je po nej. Vzal som bič, a tak som ich vypráskal, že ich vojaci ešte dva dni hľadali po celej dedine. Nehnevali sa však na mňa, keď som im vysvetlil, čo sa stalo. Boli prívetiví, priateľskí. Nás, dedinských chlapcov, naučili hrať volejbal a tiež rôzne iné hry, ktoré hrávali vo svojej vlasti. Vojna bola zlá, krutá, ale aj mnohým veciam naučila. Spomínam si na to, ako šli traja rumunskí vojaci na koňoch s vozom smerom na Lúku. Voz narazil na mínu, rozletel sa, kone i ľudia zahynuli. Aj tu, v Hrádku nad cintorínom, boli tri hroby rumunských vojakov. Neskôr ich niekam preniesli.“
Vďaka Rumunom videl vtedajší mládenec, ako presne vedia zasiahnuť s mínometmi cieľ v Novom Meste nad Váhom, ktorý si zamerali ďalekohľadom. Kdesi v Doline boli zakopané mínomety. Rumuni triafali presne na terč. Presvedčil sa i o tom, aká tvrdá môže byť vojenská klobása. „Jeden z oficierov, ktorý u nás mesiac prespával, sa pýtal babky: ‘Čo varíte?‘ A ona, že fazuľovú polievku. Požiadal ju, či si do hrnca môže vložiť klobásu. Bola to železná zásoba. Keďže už bol koniec vojny, klobásu mohli zjesť. Vzal si sekeru, aby z klobásy kúsok odťal, bola však taká tvrdá, že aj sekera od nej odskakovala. Klobásu totiž nosil pri sebe celú vojnu. Babka ju varila v polievke hádam celý deň, aj tak bola stále tvrdá. ‘Čo varíte zajtra?‘ Keď sa dozvedel, že kapustnicu, dováral klobásu na druhý deň v hrnci s kyslou kapustou. Aj tak ju ledva so svojím spolubojovníkom pohrýzli,“ zaspomínal si Š. Pevný.
Kúsok od rodného domu Š. Pevného sa v stredu odtrhol vysoký svah. Hlinu zosypalo do potoka. Zdalo sa, že tri búrky, ktoré sa Hrádkom prehnali, narobili oveľa viac škôd, veď podľa domácich sa obcou valila až polmetrová voda. Š. Pevný nad odtrhnutým kusom svahu len mávol rukou. „Tej lipy je väčšia škoda, koľko rokov rástla. Všetko ostatné sa dá opraviť. Ale storočný strom už nedáte dokopy. Druhá lipa, ktorú doma mám, už tlačí na múr chalupy. Radšej zbúram múr ako strom,“ dodal muž, ktorý učil ekonómiu nielen na vysokej škole v Nitre, ale aj na Univerzite J. A. Komenského v Bratislave. Ale čo tam po tom, lipa, tá je najdôležitejšia!
