A. Pastírik navždy zostane legendou piešťanskej kultúry

A. Pastírik sa narodil 23. júla 1924 v Nitrianskych Hrnčiarovciach. Chcel byť učiteľom, no napokon po skončení štúdia na Odbornej škole pedagogickej v Bratislave sa stal v hlavnom meste kultúrnym referentom. Na odporúčanie Andreja Bagara a Eugena Suchoňa sa v roku 1947 zapísal na viedenskú akadémiu, no keď sa po troch rokoch vrátil, čakali ho len problémy so Štátnou bezpečnosťou. Ako temer každý navrátilec zo západných krajín bol i A. Pastírik podozrievaný zo spolupráce so zahraničnými špionážnymi centrálami a následne aj uväznený. Po prepustení na slobodu začal písať divadelné a kultúrne recenzie do novín, tiež organizovať hudobné festivaly. Tak sa dostal do kontaktu s Piešťanmi.

Aktívny riaditeľ

Napriek tomu, že bydliskom A. Pastírika bola Bratislava, učarovalo mu kúpeľné mesto. Do piešťanského kultúrneho a spoločenského strediska, ktoré dnes poznáme ako mestské kultúrne stredisko, nastúpil v roku 1962 do funkcie referenta. „Po príchode do mesta bol veľmi aktívny. V tom čase sa uvoľnila pozícia riaditeľa a A. Pastírik mal jediný predpoklady na túto funkciu. Čoskoro sa ukázalo, že to bola veľmi šťastná voľba,“ zaspomínal si Kornel Duffek, niekdajší šéfredaktor časopisu Revue Piešťany a riaditeľ mestského kultúrneho strediska.

Prvou métou novozvoleného šéfa, ktorý v kultúrnom stánku rozšíril počet zamestnancov až na 36, bolo založiť takzvaný informátor. „Povedal, že ak majú Piešťany organizovať podujatia, ľudia o nich musia vedieť a mať k dispozícii kontaktné informácie,“ pripomenul K. Duffek. Založil preto malý vreckový mesačník s názvom Kultúra v Piešťanoch. Časopis sa neskôr premenoval na Piešťany, v čiernobielom formáte A4 sa začal zaujímať aj o širšie dianie, nielen kultúru. Od roku 1990 už vychádza pod názvom Revue Piešťany.

Prichádzali špičkoví výtvarníci

Do moravianskeho kaštieľa, ktorý bol domovom výtvarných umelcov, prichádzali na podnet A. Pastírika každoročne výtvarníci na medzinárodné sochárske sympóziá v technikách dreva. Zároveň tam však koncom 60. rokov riaditeľ organizoval v spolupráci s Fondom výtvarných umení medzinárodné maliarske sympóziá. „Stretávali sa umelci z rôznych krajín, najprv i z Fínska, Nemecka, Švajčiarska. Počas normalizácie to však obmedzili, prichádzali už len výtvarníci z vtedajšieho Sovietskeho zväzu, krajín východnej Európy,“ priblížil K. Duffek. Stovky vytvorených diel sú dodnes uložené v Balneologickom múzeu.

A. Pastírik spojil tiež piešťanských sochárov. Valér Vavro a Ladislav Ľudovít Pollák s bratislavským Alexandrom Trizuljakom začali vystavovať sochy v exteriéri. Neskôr toto podujatie dostalo názov Sochy piešťanských parkov. „Výstavy sôch boli úžasné. Prichádzali sem i veľkí, svetovo uznávaní umelci,“ povedal K. Duffek. Aj vďaka tomu sa Piešťany spomínajú vo všetkých materiáloch opisujúcich formovanie slovenskej moderny v 60. rokoch minulého storočia. Výtvarníci totiž prinášali do kúpeľného mesta svoje diela, konfrontovali myšlienky. Piešťany sa dostali do dejín slovenského výtvarného umenia.

Nový kultúrny stánok

Keďže A. Pastírik sa dobre poznal s velikánom slovenskej hudobnej tvorby Eugenom Suchoňom, založili spolu v kúpeľnom meste skladateľskú súťaž s názvom Cena mesta Piešťany. V porote sedeli významné mená slovenskej hudobnej kultúry, rozhodujúce o osude nádejných komponistov. V súťaži šlo o možnosť predviesť svoje diela na najbližšom ročníku Piešťanského festivalu.

Z veľkých kultúrnych podujatí, ktoré organizoval, prežil práve spomínaný Piešťanský festival. V tomto roku vstupuje už do svojho 61. ročníka, v skromnejšej podobe prežila aj Socha piešťanských parkov. A. Pastírik sa zaslúžil za výdatnej pomoci profesora Eugena Suchoňa o vybudovanie najvýznamnejšieho kultúrneho stánku v Piešťanoch, Domu umenia. Vyše štvrťstoročie sa totiž predstavenia uvádzali v sále hotela Slovan alebo pod holým nebom, v prírodnom amfiteátri.

Smrť prišla nečakane

A. Pastírik, nepoučiteľný milovník nikotínu, pôsobil ako riaditeľ kultúrneho strediska do 31. júla 1986. Po troch rokoch nadsluhovania už musel odísť do dôchodku, v pozícii ho vystriedal práve K. Duffek. „Poprosil ma, či by si mohol ešte usporiadať niektoré záležitosti zo sympózií a pracovať ako dôchodca. Samozrejme, súhlasil som,“ spomenul K. Duffek. Bohužiaľ, dlho si prácu popri dôchodku neužil. Skonal len šesť týždňov po opustení riaditeľskej stoličky. Počas jeho pôsobenia však Piešťany patrili k najkultúrnejším miestam na Slovensku. „Anton Pastírik sa stal legendou. V tom, čo v Piešťanoch začal, bolo i ťažko pokračovať. Dnešná kultúra už má iný charakter,“ dodal K. Duffek.

Dočítate sa v Pieštanskom týždni číslo 20, ktoré je v predaji od 17. mája.