Dvanásť mesiacov s pozemskými anjelmi
Majitelia Piešťanského týždňa ma požiadali, aby som ho viedol a navrhol zmeny k lepšiemu. Trikrát do týždňa som zaparkoval na osem hodín pri hoteli Magnólia a pokúšal sa pochopiť problémy slávneho kúpeľného mesta. Boli to desiatky stretnutí v obchodoch, v nákupnom centre, v kaviarničkách a v najrôznejších prevádzkach. A, samozrejme, bolo dosť diskusií s vlastnými ľuďmi o tom, ako získavať čitateľov aj inzerentov a otvárať riešiteľné starosti a problémy normálnych smrteľníkov.
Po mesiaci mi bolo jasné, že minikolektív je svojím spôsobom dokonalý, ba až výnimočný z hľadiska poznania, vnímania a chápania organizmu svojho mesta a jeho blízkeho okolia. Najcennejšie bolo, že každý z jeho pracovníkov mal svoje kruhy známych, informačné „studničky“ a schopnosť odkazovať čistým jazykom a bez akýchkoľvek podtónov čitateľom, ako to s mestom a jeho obyvateľmi stojí, čo ich čaká, a čo neminie. Málokde som videl vo svojej vtedy 34-ročnej žurnalistickej praxi toľko chuti aj nadšenia s odhodlaním napomáhať tomu, aby bolo v meste príjemne a prinavracalo si kúpeľnú slávu a vôbec nádych svetovosti. A vskutku s radosťou som vnímal, ako sa každý po svojom, ale bez predklonov a plazenia, sa vyrovnáva s vonkajšími „tlakmi“ a s témami, ktoré neboli želané viacerými osobami z radnice.
Pred desiatimi rokmi som majiteľom neodporučil zmeny pre zmeny, lebo aj PT tradícia sa mi videla „nad zlato“. Keď som skončil po roku svoju misiu, tak mi došlo, že som bol vlastne v redakcii, ktorá bola nielen svojskou, ale závideniahodnou oázou tvorivosti, a predovšetkým nie síce anjelských, lež pozemských, a teda človečenských charakterov.
Keď sa ma v Bratislave spytovali, prečo chodím práve a vôbec do Piešťan, odpovedal som vždy rovnako: „Piešťanská káva je exkluzívna pre tamojšiu vodu. Ťažko si od nej odvyknem. A potom, pokúšam sa pochopiť, či je možné vrátiť kúpeľnému mestu vďaka nadšencom charakter a k tomu štipku niekdajšej svetovej slávy.“
Peter Kasalovský, bývalý šéfredaktor
„Nestíhačky“ aj výbuchy smiechu
Do Piešťanského týždňa som nastúpil v júni 2009 ako mladé ucho. Dofrčal som do redakcie, ktorá vtedy sídlila v budove Stavomontu na Krajinskej ceste.
Počítač som zdedil po bývalom šéfredaktorovi Michalovi Petruškovi. Spomínam na veľké nasadenie, tempo, akým sme pracovali, ako sme sa v miestnosti pod strechou budovy cez leto potili počas uzávierok. Ale aj sa dusili smiechom. Boli to super časy! Zažil som sťahovanie na Teplickú, prenášanie vecí, skladanie stolov. Redaktorky aj dievčatá z inzercie umývali okná, dvere, podlahy. Prvú redakciu nasťahovali na poschodie. Super ľudia, parádna nálada, „nestíhačky“, ale aj strihačky videí, ktoré natočili moji kamaráti Juro Staško mladší a po ňom Peťo Sedláčik. Zažil som nedeľné písačky, výbery obrázkov do galérií, nočné zhrávanie fotiek po koncertoch či divadelných predstaveniach. Môj život – to bola redakcia PT! Pracoval som tu do septembra 2014. Zažil som dvoch šéfov – Adrianu Drahovskú a Jána Karáska.
Igor Paulech, bývalý redaktor
V žilách mi prúdi krv našich čitateľov
Do dverí prvej redakcie Piešťanského týždňa som vstúpila v lete 1993 aj s trojročným synčekom Martinkom. Kým som sa rozprávala s Jurajom Staškom, zhodil naňho môj syn akýsi paravan či nástenku. Namiesto karhania som vybuchla smiechom. Zháňali niekoho, kto ovláda počítačový textový editor. Vtedy sa písalo „T602-kou“. Mala som šťastie, že som v Závodoch výpočtovej techniky v Banskej Bystrici pracovala v tíme programátorov, ktorí tento program vyvíjali. Staškovi som to povedala. „Sadnite si a niečo mi napíšte,“ povedal.
Do redakcie som prichádzala v čase, keď bol synček v škôlke. Po dvoch mesiacoch skúšok Staško zariskoval a vzal ma, uvedomujúc si, že môžem kedykoľvek vypadnúť pre chorobu dieťatka. Prepisovanie cudzích textov mi nestačilo, túžila som z celej duše byť ich autorkou.
Život sa mi všelijako točil a z dverí na Pribinovej ulici som v decembri toho istého roku odišla s bruškom zarovno nosa na materskú dovolenku. Narodilo sa mi dievčatko Adelka a potom prišla rakovina. Moji kolegovia v Piešťanskom týždni dali do novín výzvu, aby čitatelia, ktorí majú nulku pozitív, darovali krv na moje meno. Reagovali na ňu desiatky ľudí. Ich krv mi spolu s mnohými inými šťastnými náhodami zachránila život. Mám v sebe možno aj dvadsať plných transfúznych vrecúšok najvzácnejšej tekutiny od priateľov, rodiny, no najviac od čitateľov Piešťanského týždňa.
Vtedy, často mysliac na smrť, som si povedala, že túto krv nejakým spôsobom splatím. A tak som zatiaľ tu a je to už dávno, čo sa mi po rakovine narodil Samko. Pokúšam sa byť dobrou matkou aj redaktorkou. A stále mám v sebe rovnakú túžbu – odovzdávať to dobré, čo mi bolo Piešťanským týždňom dané! Pretože v žilách mi prúdi krv jeho čitateľov.
Viera Dusíková, redaktorka
