Dosiahli sme desaťtisícový náklad novín!
Ja som nastúpila do PT krátko po mojom návrate zo zahraničia 16. februára 1998 a pracovala som tam do 12. januára 2003. Z redakcie som išla pracovať do kancelárie novozvoleného primátora Rema Cicutta. Po mne nastúpil ako nový redaktor Tomáš Hudcovič.
Redakciu vtedy tvorili Pavel Podolský, Štefan Gregorička, Ľuboško Škorňák a Renátka Šatanová. V inzercii skvelé Betka Beluská a Evka Maráková.
Za obdobie piatich rokov som zažila dvoch šéfov – pána Podolského a Petra Remiša a jednu „sťahovku“ z Kukučínovej ulice na Winterovu.
Veľmi sme sa tešili, keď sa nám v apríli 1998 podarilo dosiahnuť náklad 10 000 výtlačkov. Vtedy u nás panovala taká vznešená atmosféra a pocit zadosťučinenia, že to, čo robíme, má zmysel, ľudia o to majú záujem. Bolo to obdobie aj našich kolportérov na pešej zóne, čo teraz, podľa mňa, chýba, lebo to dotváralo atmosféru mesta.
Po komunálnych voľbách v decembri 1998 sa stal primátorom Juraj Csontos a od apríla 1999 aj vďaka jeho ústretovosti bola zavedená pravidelná rubrika Streda s primátorom. Šéfredaktor mal každú stredu stretnutie u primátora. Vďaka tomu dostávali čitatelia informácie z radnice z prvej ruky. Je škoda, že to teraz už nefunguje.
Príjemné boli aj stretnutia s našimi pravidelnými dopisovateľmi Dominikom Mrázom, Františkom Kutlíkom, Imrichom Gürschingom, Ankou Plecitou. Pre mňa boli sviatočné aj niektoré cesty do regiónu so Š. Gregoričkom, on tam bol veľmi populárny a ľudia si ho veľmi vážili, lebo písal o nich, o ich živote.
Počas piatich rokov som urobila mnoho rozhovorov. Pamätám si ikonu Radošinského naivného divadla, Katarínu Kolníkovú, z jej rozprávania by sa dal urobiť román. Držala ma za ruky, žmolila mi prsty, dívala sa zasnene pred seba a rozprávala, občas sa jej zaleskli slzičky v očiach, občas sa zasmiala. A nezabudnuteľná bola pre mňa napríklad aj známa slovenská cvičiteľka, bojovníčka proti nadváhe (typická so šatkou obviazanou okolo hlavy) Edita Sipeky. S ňou som pripravovala rozhovor do vianočného čísla, ktoré som jej potom zaslala. Medzi sviatkami mi zatelefonovala a ďakovala za rozhovor. Pritom v tom období písali o nej v každých novinách, bola veľmi slávna, ale veľmi si vážila, že sme jej venovali priestor v našom týždenníku. To máloktorá hviezda urobí.
PT, samozrejme, stále sledujem, pravidelne čítam a mám dojem, že je to z roka na rok ťažšia práca. Ľudia – čitatelia – sú dosť náročnejší – a vďaka obrovskému rozmachu rôznych foriem prenosu informácií sa redaktori musia naozaj poriadne zvŕtať, aby čitateľom ulahodili, zaujali ich.
Som hrdá na to, že som mohla byť súčasťou histórie Piešťanského týždňa, vážim si, že som túto možnosť dostala a bolo pre mňa cťou pracovať s takými skvelými ľuďmi.
Do ďalšej štvrťstoročnice prajem novinám veľa dobrých článkov, veľa dobrých autorov, veľa čitateľov a priaznivcov!
Drahomíra Moretová, bývalá redaktorka
Na poradách pri pive ako mladý Hemingway
S Piešťanským týždňom sú spojené moje úplné novinárske začiatky, keď som tesne po nežnej revolúcii začal študovať na vysokej škole. Pamätám si, ako som s malou dušičkou ponúkol svoje prvé články vtedajšiemu šéfredaktorovi Jurajovi Staškovi. Doteraz mi utkvelo v pamäti, že jeden z tých článkov bol o vlámaní do reštaurácie na Havrane a ďalší bol súpis medzivojnových krčiem na území mesta Piešťany.
Redakcia v tom čase sídlila na Pribinovej ulici oproti vtedy ešte fungujúcemu Srdiečku. Na redakčných poradách pri pive som sa vtedy cítil ako mladý Hemingway v 20. rokoch v Paríži. Nikdy na tie zlaté časy nezabudnem.
Peter Remiš, bývalý šéfredaktor
