Krv prišiel 112-násobný darca z Vrbového odovzdať až z Belgicka

Vyšportovaný muž, milovník horskej cyklistiky, odovzdával po 112-ty krát najvzácnejšiu tekutinu. Zoširoka sa usmial a vegetil, stískajúc v pravidelných intervaloch pružnú loptičku. „To preto, aby mu krv išla rýchlejšie do vrecúška,“ skonštatovala sestrička. Procedúra trvala asi pätnásť minút. Krv stekala hadičkou ako po masle. Odtieklo jej presne 450 mililitrov. Telo chýbajúci „pollitrík“ vyrobí za asi tri mesiace. Žiadna fabrika to nedokáže!

Zdravotný personál za ten čas chystal na odber ďalšieho dobrodinca, vychádzajúceho od lekára. On rozhoduje, či sú darcovia v kondícii a ich ranné kontrolné odbery majú správne parametre. V čakárni sedelo v stredu 30. marca viacero mužov i žien. Mladí, starší, všetky vekové kategórie.

Doma má všetky plakety

„K darcovstvu ma inšpirovala mama. Začal som aj pre zistenie, akú mám krvnú skupinu. Žili sme vtedy v Brezovej pod Bradlom, krv mi spočiatku brali na Myjave,“ skonštatoval držiteľ Zlatej plakety Jana Janského a tiež najvyššieho ocenenia – Plakety Jána Kňazovického. Dávajú ju mužom za viac ako sto odberov krvi, ženám stačí osemdesiat. „Mám 45 rokov a za sebou 112 darcovstiev. Ak sa nemýlim, krv môžem odovzdávať do šesťdesiatpäťky. Keď sa pousilujem, dvesto odberov stihnem,“ smial sa športovec so vzácnou skupinou nulkou, RH negatív.

Volajú ho na odber, ak pozabudne? „Nevolajú, sám prídem, lebo cítim prebytok krvi. Treba ju obnoviť. Po odbere sa cítim lepšie. Som športovec, kedysi atlét, teraz sa venujem horskej cyklistike. Aj preto mi nová krv vyhovuje, mám viac energie,“ dodal Vrbovčan.

Krv odovzdáva od roku 1990, má za sebou aj darcovstvo krvnej plazmy. „Dva roky som chodil každý mesiac do Nového Mesta nad Váhom na odbery plazmy. Je to v podstate ako pri krvi, len steká pomalšie, aj hodinu. Už 25 rokov ma registrujú aj ako darcu kostnej drene. Možno ju odovzdať len do 45. roku života. Zatiaľ ma nezavolali, takže tento skutok už nestihnem.“

Cyklistika ho doviedla až k povolaniu

Podobne ako mnohí iní viacnásobní darcovia aj Kosťo, ako mu hovoria priatelia, sa pri výbere jedál riadi heslom Zjedz, čo nezje teba: „Nie som prieberčivý, dám si aj údené koleno či grilované mäso.“ Jeho životná filozofia je podobná drvivej väčšine múdrych ľudí: „Ráno otvorím oči a ďakujem Bohu za prebudenie. Druhé poďakovanie príde, keď sa postavím na nohy, že môžem robiť, čo chcem. Zdravie je veľmi dôležité. Chorý nič nespraví, nezarobí ani peniaze.“

Koníčku, cyklistike, sa venuje už štvrťstoročie a doviedol ho až k povolaniu. Bicykle opravuje aj predáva, poradí si s každým. Západné Slovensko, najmä Považský Inovec a brezovské hory, má prešliapané krížom-krážom. Na dvojkolesovom tátoši sa preháňal aj po plážach Atlantického oceánu či v Izraeli. „Vystriedal som asi päť, šesť bicyklov, prvý horský som si kúpil po nežnej revolúcii a opravy ako strojár som zvládal.“

Závislý od darcovstva

Reč sa opäť zvrtla k darcovstvu. Čo si najviac váži na ľuďoch, aj v súčasnosti odovzdávajúcich krv bez nároku na odmenu? „Kedysi mal darca v deň odberu 24 hodín voľno, pričom mu šla mzda. Mávali sme rôzne výhody či zľavu na lieky. Aké bonusy mám za darovanie krvi dnes? Akurát dobrý pocit! Človek si koľkokrát musí nadrobiť čas, strávený pri darcovstve. Vážim si ľudí, že napriek tomu idú.“

S darovaním krvi je to ako so závislosťou. Zdravý darca kolotoč opakuje i preto, aby sa cítil lepšie, vitálnejšie. Podľa Kosťa sa odovzdania najvzácnejšej tekutiny netreba obávať. „Idem každé tri mesiace, krv mi odoberú, zároveň potvrdia dobrý zdravotný stav.“

Nezažil bezprostrednú záchranu života – odberom z ruky do ruky, ale spomenul si, ako raz vo Vrbovom vyhlasovali, že nejaké mladé dievča potrebuje krv. „Išli sme autami z mestského úradu do Bratislavy. Už si presne nepamätám, čo sa dievčinke stalo, tuším mala nehodu, ale doteraz žije,“ dodal K. Hanus.

Dočítate sa v Pieštanskom týždni číslo 15, ktoré je v predaji od 12. apríla.