K. Bzdúšková vie, že najkrajší je svet z konského chrbta

Mám krásne spomienky na detstvo a zvieratá, vždy ma v živote sprevádzali. Túlavé mačky i psíky zachraňovala celá rodina – ocko, mama, sestra, brat i ja. Vypiplali sme aj vrabca a škorca. Prvého psíka som dostala za vysvedčenie. Dožil sa 14 rokov. Sestra jazdila na koňoch, mňa bavilo čistiť a starať sa o ne. Okrem papagájov sa do nášho činžiakového bytu zmestil aj srnček. Keď uletel papagáj Alino, ochorela som z toho. Sedel na plote pri Tesle, kde mali robotníci unimobunky. Mamina nelenila a okamžite prišla, liepala sa po plotoch a volala – Alino, Alinko, vráť sa, miláčik – až naši milí susedia zatelefonovali otcovi do práce, že jeho žena má milenca medzi robotníkmi. Dobre sme sa pobavili a Alinka nakoniec chytili!

Cit pre zvieratá alebo niečo podobné medzi zemou a nebom existuje. Veď sa aj hovorí, že majiteľ sa podobá na svojho psa. Asi si všetci intuitívne hľadáme spriaznenú zvieraciu dušičku. Psík mi pasoval k spomínanej kamarátke a jej rodine. A trafila som.

Samička amazoňana žltohlavého – oratrixa má päť rokov a volá sa Kiara. Ovláda veľa slov, napríklad aj vetičku – Kamilka, ľúbim ťa. Často ju opakuje a cítim sa byť milovaná. Má aj kamoša Rikinka, občas sa vtipne rozprávajú. Kiara sa pýta, či si dá kávičku a Rikinko odpovedá – Čo ti šibe? Čo škriekaš? Keď sa trafí do správneho kontextu, je to psina. Aj týchto papagájov milujem. Keď mi Kiara ochorela, odviezla som ju na kliniku do Brna, až mi muž vyčítal, či aj s ním v prípade potreby zájdem na Moravu.

Staráme sa ešte o tri mačky z piešťanského útulku, dva psy, zajačiky, ježka, škrečky a rybičky.

Na škaredý pád doplatila poranením krčná chrbtica. Keď prišli deti, s jazdením som prestala. Človek má iné priority. Ale osud ma opäť neskôr spojil s koníkmi a teraz mám štyroch vlastných a jedného poníka. Ako rekreačný jazdec milujem vychádzky na jar či na jeseň. Neopísateľný pocit zažívam pri kúpaní zvierat vo Váhu. Poznajú ho len tí, čo sedia na konskom chrbte. Je to droga.

Valach Ermak (Jery), staručký koník z Ruska, je ideálny pre deti, spoľahlivý pán učiteľ na dôchodku. Keď sa naštartuje bývalý dostihák Hanie, tiež valach a leňochod, tak to stojí zato. Ryšavý, s bielymi ponožkami a strašne pažravý sa ale zľakne aj vlastného tieňa. Priateľská kobylka Missy sa kamoší s každým v stáde a najmladšia Aisha je taký blázon. Hoci veľmi pekná a priateľská, nie je vhodná pre začiatočníkov na vychádzky. Nemá rada nášho veterinára. Posledná zo zverinca je dáma poníka Hviezda. Občas ju voláme Malé biele zlo. Koníky sú anglické plnokrvníky a kobylka slovenská teplokrvníčka. Pomáhajú mi s nimi niekoľkí dobrí ľudia, za čo im srdečne ďakujem.

Dnes dostávajú kone skôr granuly. Sú v nich vyvážené všetky živiny. Pri nesprávnej strave má kôň raz-dva koliku. Jedno však ostáva stále nemenné – potrebuje veľa sena a čistú vodu. Pamlsky v podobe cukru zásadne nedávame, skôr mrkvu či jabĺčko. Režim je pre toto zviera dôležitý rovnako ako láska. Naporciovanú ju vráti trojnásobne.

Kone by sa mali ošetrovať a čistiť každý deň. V zime majú dlhú srsť, na jar im opadáva. V lete sa potom krásne lesknú. V reáli je ale starostlivosť iná. Nečistíme ich každodenne, hlavne nie v mesiacoch, keď je všade plno blata. Kone ho majú rady, vyváľajú sa v bahne. Vtedy ich voláme rezne v trojobale. Každý koniar vie, aké náročné je dostať ich potom aspoň trochu do normálu. Trvá to hodiny.

Blok po páde som zvládla a opäť jazdím. Spomeniem iný príklad. Kamarátka má synčeka autistu. V rámci hipoterapie ho posadila do sedla a čo čert nechcel, kôň sa splašil a dieťa spadlo. Nič vážne sa mu nestalo, no mama chcela odísť. Tvrdohlavý syn ale argumentoval tým, že mu teta ukázala, ako sa po jazdení schádza z koňa, a on to dokáže. Zviera nemalo zjavne svoj deň, tŕpli sme, čo sa stane. Ale tátoše premýšľajú. Zrejme si uvedomil, že keď z neho ktosi spadol a opäť vysadol, dôveruje mu. Chlapec zišiel ako treba. Z psychologického hľadiska blok nemal chlapec ani kôň. Ak nejde o vážne zranenie, odporúčam všetkým šup nazad do sedla! Pri jazdení sú, žiaľ, aj pády, ale kto nespadol z koňa, nie je jazdcom.

Pozostáva z ranného aj večerného kŕmenia, vyvedenia na pastvinu, čistenia stajní i koníkov, jazdenia. V lete kone sprchujeme, kontrolujeme im pravidelne kopytá. Každých šesť týždňov treba zájsť ku kováčovi na korektúru. Zviera by mal vidieť aj veterinár, treba ho zaočkovať, odčerviť, skontrolovať zuby. Mať koňa je náročné nielen na čas, ale i financie. Aj keď ho máme doma pre radosť, je to veľká zodpovednosť.

Keď som kone kupovala v Miloslavove, tréner mi rozprával, aké sú plaché a všetkého sa boja. Na vychádzke si jeden uľavil, zľakol sa vlastného výfuku a začal cválať do stajne. Cestou zastal, znovu sa to stalo a potom zase, až napokon dorazil do stajne. Koník naozaj reaguje útekom a niektoré sa boja všetkého.

► To by človek neveril…
Spomínam si, ako sme raz vysadili do sedla kamaráta, nech len dokrokuje do stajne, veď čo sa môže stať? Kôň ale cítil, že na ňom sedí ktosi cudzí, a pustil sa cvalom. Ešteže ten chlap stihol skloniť hlavu, inak dostane riadnu šupu! Mimochodom, kôň vždy príde domov. Má super orientáciu, ak sa stratíte v lese, on trafí. Ďalšia veselá príhoda sa odohrala pri kúpaní vo Váhu. Kamarátkina dcéra sedela na Aishi s kompletným jazdeckým výstrojom – so sedlom a v čižmách. Varovali sme ju, nech nejde hlbšie, lebo mladá kobylka má tendenciu ľahnúť si do vody. Tak sa aj stalo a dievčinka išla domov ako vodník z rozprávky, aj z čižiem jej tiekla voda. Čo krok, to kaluž.

Dočítate sa v Piešťanskom týždni číslo 11, ktoré je v predaji od 15. marca.