Alexandra Mathiasová: Kto nemá úctu k zvieratám…
Kto by povedal, že v 21. storočí budeme svedkami takých odporných a ohavných činov, akými sú rôzne druhy týrania? Vyspelá civilizácia, ktorá má k dispozícii skutočne všetko, po čom jej oči prahnú, má vo svojej podstate stále zopár matrixových chybičiek. Vybíjať si totiž zlosť na malom, mladšom a slabšom článku je, bohužiaľ, v kurze.
Ak mladík zahlási, že otcovou brokovnicou pokojne zastrelí mačku len preto, že vbehla na rodičovský dvor, podľa mňa to nie je v poriadku. Ak je ktokoľvek schopný ubiť palicou psa na smrť, podpáliť ho či dobiť kameňmi, každému aspoň trochu empatickému človeku sa pri tejto predstave zdvíha tlak a možno aj žalúdok. O násilí, ktoré už nasleduje a je páchané na deťoch, ženách či hendikepovaných osobách nehovoriac…
Lenže kým sa nás to netýka osobne, tak sa nad tým maximálne pozastavíme, avšak stále je nám to akosi vzdialené. Dve mladé dievčatá utýrajú psíka, možno to na čas „otrasie“ Slovenskom, no po pár dňoch sa na to zabudne. Muž priviaže malého štvornohého chlpáča za auto, po havkovi zostane len krvavá šmuha, no môže sa pokojne vyhovoriť na nevšímavosť a zaobstarať si inú obeť.
Potom však nastane prípad ako minulý týždeň v Piešťanoch, keď zranené a zanedbané zvieratá museli byť odvedené do karantény pre ich dlhodobo zlý stav. Možno tadiaľ deň čo deň niekto prechádzal, všímal si „plač“ zvierat, no opäť mal pocit, že sa ho to netýka. Veď predsa nikomu z okoloidúcich žiadny koník či psík nepatrí…
Ale týka sa nás to. Týka sa nás to všetkých, každého jedného a bez výnimky. Čo ak takému človeku prestane „voňať“ len pach spálených chlpov a bude si chcieť svoju nadradenosť potvrdiť na mladom či dokonca staršom človeku? Čo ak sa vám babka nevráti od lekára, lebo niekomu chýbalo 20 eur? Čo ak sa váš syn pri pivku niekomu nebude pozdávať a jeho posledná životná zastávka bude v miestnom pohostinstve?
Zviera je síce v zákone stále vnímané ako vec, no medzi týraním chlpatého miláčika a človeka nie je veľký rozdiel. Dokázať sa totiž bez štipky súcitu dívať na bolesť, strach a bezmocnosť je pre ľudí s citmi nemysliteľné.
Kto nemá úctu k zvieratám, nemá ju ani k ľuďom. A potvrdilo sa to už niekoľkokrát. Mali by sme konečne otvoriť oči a zahodiť svoju ľahostajnosť a nevšímavosť za hlavu. Raz možno príde deň, keď aj my budeme potrebovať pomoc okolia. Preto patrí veľká vďaka všetkým, ktorým osud zúbožených koní a psov na Vážskom ostrove nebol ľahostajný. Takých ľudí potrebuje náš svet ako soľ!
