Gizka Oňová natáčala v Krakovanoch

Zaviazali sme sa mlčaním. Preto nič z pripravovaného dielu nemôžeme prezradiť. Sympatickú speváčku, rozveseľujúcu deduškov a babičky evergreenmi, však vyzvŕtali zvedavé otázky Piešťanského týždňa. Našlo sa množstvo tém.

Štafírung Gizky Oňovej

„Mám 67 rokov, tri deti, päť vnúčat a starám sa o 92-ročného otca. Mama mi zomrela minulý rok. Som denne v styku s troma generáciami. A v trojgeneračnej rodine som aj vyrástla,“ pustila sa do rozprávania G. Oňová. V jej rodine, podobne ako ešte za čias Rakúsko-Uhorska, zneli slovenčina, maďarčina aj nemčina. Ako dieťa to nevnímala a každému členovi rodiny odpovedala jazykom, akým sa k nej prihovoril. „Obrovské bohatstvo nám deťom prúdilo cez generácie a cez jazyky. Babka hovorievala – to je tvoj štafírung, čiže výbava do života. Mala som bohaté detstvo. Učili ma, že každé objatie, ktoré dostanem, dám ďalej. Ale aj facku! Nebola som nikdy bitá, ale o to viac chválená a ľúbená.“

Gizkin otec, amatérsky muzikant, stále v rodine sprítomňoval hudbu. Babky jej spievali ľudovky. „V nich nachádzame veľmi veľa. Pravdu, pozitívne emócie. Namiesto rozprávok pred spaním mi babičky spievali pesničky. Videlo sa mi to s nadstavbou ešte krajšie – k textu patrila melódia. Odmalička som chcela spievať a hrala na flaute.“ Sen sa jej splnil, lepšie povedané, ona si ho privodila.

Deti a spev

Po sobáši a narodení troch detí chcela byť dobrou mamou. „Vedela som, že keď sa upíšem divadlu, po večeroch ma deti neuvidia. A tak v roku 1973, keď ostatní mali takzvaný stabilný plat a istoty, mňa čakala dráha speváčky v slobodnom povolaní. Rozdelila som si čas a venovala sa aj deťom, spievanie mi dávalo možnosť držať nad nimi ochrannú ruku.“ G. Oňová je presvedčená, že sa rozhodla správne. Deťom išla príkladom. Dala im základy svojej filozofie a postoj k životu. Naučila ich napríklad i to, že starého človeka treba dochovať, nie umiestniť do domova dôchodcov.

Ako speváčka sa pohybovala po celom Slovensku. Neboli jej cudzie žiadne hudobné žánre. Spievala populárne pesničky aj dychovky, ľudovky i swing. Roky sa míňali a deti rástli. Keď dovŕšila päťdesiatku, začala účinkovať v muzikáli Mníšky. Mala k tomu vcelku slušnú predprípravu. „V slobodnom povolaní je to, ako keď neplavca hodia do vody. Naučila som sa vlastné pesničky uvádzať, využila herecký talent. V súčasnosti už nefungujú veľké orchestre, na samostatných večeroch rozprávam, spievam, zabávam ľudí.“ Celoživotné skúsenosti zúročila i pri účinkovaní v televíznych epizódach či reklamách.

Správny nos na dobrú náladu

A potom, asi riadením osudu, si ju režisér vybral do realitnej šou Svokra. „Povedal, aby som prišla na kasting, veď spĺňam všetky predpoklady – príslušný vek, skúsenosť s deťmi, vnúčatami i veľkou rozvetvenou rodinou. Ako svokra fungujem už tretí rok, no spievanie som nenechala. Milujem reláciu Repete a aj po odchode Ivana Krajíčka zostalo ešte veľa slovenských skladieb. Pobavia a oslovia starších ľudí, týmito piesňami im pripomeniem mladosť.“

G. Oňová tvrdí, že život si nenalinkovala. Vyhlasuje, že je šťastným človekom. „Mňa si vždy práca našla, spievanie milujem a mám správny nos. Vďaka nemu na koncerte vycítim, čo kedy treba zaspievať. Môžem improvizovať, vymýšľať si.“ Na pódiu ju sprevádza manžel, veď ako klavirista účinkoval 23 rokov vo Viedni. Je nielen sprievodcom a vodičom, ale i zvukárom a aranžérom. Keď Gizka začne rozprávať, partner už dopredu vie, akú skladbu sa chystá zaspievať aj bez pripraveného scenára.

Pestrý život dôchodkyne

Keď mala 55 rokov, myslela, že so spievaním skončí. „Úspech je spievať v správnu chvíľu správne piesne. Nepatrím do diskoték a ani tam nejdem. Poslucháči mojich piesní patria do inej vekovej kategórie a naše evergreeny sú také bohaté po textovej a hudobnej stránke, že stále dávajú priestor spievať ich. Uvedomujeme si, že pod nosom máme nevyčerpateľnú studňu peknej kvalitnej hudby?“
V súčasnosti vedie speváčka pekný a hlavne pestrý „dôchodcovský“ život. „Ako svokra chodím do rodín. Radím, pomáham. Kde treba objímem, podporím, ale aj pokarhám. Ale vždy radšej chválim, dobré slovo zmôže viac ako pokarhanie. A aby som načerpala sily, koncertujem. Pozvaní mám dosť. A priznám sa, niekedy si doprajem aj pyžamový deň. Vtedy vypnem telefón, pustím si orchestrálky a riešim sudoku. Milujem to. Mám veľký kontakt s vnúčatami.“G. Oňová si užíva babičkovský život najmä vtedy, keď príde domov z televízneho natáčania v rodinách, kde to nefunguje. „Vtedy si uvedomujem, aká som šťastná, že mám to, čo mám. Lebo vzťah s blízkymi je to najdôležitejšie. Je mi ľúto, že už nefungujú spoločenstvá. Veľká rodina sa neschádza ako voľakedy bývalo zvykom. Dôkazom sú staré fotky s trojgeneračnými rodinami, s bratrancami a sesternicami aj z druhého kolena i strýcmi a tetkami. Dnes ťukáme do mobilov, málo sa zhovárame. Nepáči sa mi tento svet. Nemôžem ho zmeniť. Len v súkromí sa o to snažím. Pozývam deti a vnúčatá na obedy, debatujeme. Človek tak dostáva spätnú väzbu, či robí dobre, či jeho prítomnosť a konanie obohacuje rodinu. Je tam totiž záruka, že aj potomkovia to potom podajú ďalej.“

Želanie čitateľom Piešťanského týždňa:

Želám každému čitateľovi, aby mal komu svoju lásku dávať a od koho ju prijímať. Aby si každý večer našiel dve veci, za ktoré bude vďačný. A na druhý deň nejaký dobrý dôvod, kvôli komu a čomu vstane. Aby mal dobrý plán na každý deň. Aby nemusel banovať, že určité obdobie ušlo rýchlo a on už niečo nestihne. Lebo nič nie je horšie, ako toto zistenie. Všetko na svete môžeme stratiť, ale ušlý čas, ten sa nevráti nikdy.