Kam patria psi?
Som z ľudí milujúcich všetko živé. Pavúka rozpučím, iba ak je to nevyhnutné. Obyčajne na neho striehnem s pohárikom v ruke, prichlopím ho a s pomocou tvrdšej podložky alebo výkresu ho vynesiem z miestnosti. Rovnako to robím aj s osami, ktoré vletia do kuchyne, keď varím lekvár alebo čistím ovocie na kompót. Keď pijem kofolu, baví ma sledovať osu či včelu, ako sosáčikom likviduje jednu kvapôčku z okraja pohára za druhou. Pripomína mi to vysávač. Nemám však rada, keď je nenažratá a spadne do kofoly. Tomu sa snažím predísť.
Mimochodom, pokúšam sa predchádzať mnohým iným udalostiam, okamihom či katastrofám. Som smoliar, nie vždy sa mi to totiž podarí. Minule som si pri prezeraní Facebooku všimla, že jedna známa si dala na svoj profil dve fotky. Jedna hovorila o zákaze vodenia psov na piešťanskú poštu a na druhej odfotila majiteľku chlpáča aj s jej miláčikom pri priehradke – kde inde, ak nie na pošte. Opäť sa vo mne prejavil duch „všeznášanlivosti“ a vôbec mi nepripadalo scestné mať psa na pošte. Kde tá dobrá duša mala nechať svojho maznáka? Vari nie priviazaného o krivý stojan na bicykle? Čo už tým ľuďom prekáža na jednom psovi poslušne stojacom pri svojej paničke? V ten istý deň som išla s kamoškou na kávu. Sedíme si pri svojom presíčku so smotanou a huby sa nám nezatvárajú. Klepeme, klepeme, klepeme. Pri jednej káve s mega pohárom vody sa dá zájsť do Egypta a odtiaľ cez severný pól až na Mys dobrej nádeje. Samé sprostosti nám napadali. Bolo nám pritom obyčajne ľudsky dobre. Zrazu sa okolo mihli tri bytosti so štyrmi nohami a jednou paničkou – traja psíci. Dvaja pristáli v náručí mladíkov, sediacich oproti. „Aha, je tu mačka,“ skonštatovala staršia pani zo susedstva. „Čoby mačka, veď je to pes,“ namietal jej spolustolovník. „Fuj, ako tie psy smrdia,“ dodala mačkárka. Slečna, ktorá si spôsobne sadala do fotelu, ohrnula nosom nad opovážlivou urážkou jej kráľov: „Moje psy nesmrdia…“
„Aj naše smrdia, všetky smrdia, veď to nič…“ snažil sa situáciu zachrániť spolustolovník. Vo vzduchu visel konflikt – plamene šľahali z očí oboch dám. „Asi si ten psík prdol, preto smrdí,“ skonštatoval diplomaticky spolustolovník. Dámy odvrátili pohľady a bol pokoj.
Čo na tom, že nám sa pomýlil Nový Zéland s Prešovom a káva chytila pachuť. Predstavili sme si klímu, ktorú k nám prináša závan spod chvosta nevinného psa. Jemu to ale našťastie bolo jedno – veselo gúľal očami, trepal ušami a užíval si chvíle popoludňajšej siesty na lone svojej urazenej paničky. Nedalo sa nevnímať ho – a ani jeho dvoch ďalších kamarátov.
Milujem všetko živé, vážim si psy, mačky, vtáky i býky, ale na káve nechcem počuť slovo „prd“. A tak som od tej chvíle zmenila myslenie. Otvorene sa hlásim k hnutiu: „Psy nepatria ku káve.“ Nech mi to, prosím, tie nevinné nemé tvory prepáčia. Ony za to fakt nemôžu.
