Policajti na Veľkonočnom ostrove nemajú problém s marihuanou

Nedotknuteľné túlavé psy
M. Béreš svoje rozprávanie začal tým, že práve dokončuje dokumentárny film s názvom Na sever od Santiaga. Mal byť hotový v apríli, no dátum vydania sa posunul na jeseň. Film rozpráva o ceste dvoch žien po Južnej Amerike. „Do Čile sme pricestovali v auguste minulého roka a pustili sme sa na sever. Hneď sme zakotvili v hlavnom meste Santiagu, pretože tam sú nasmerované medzinárodné lety. Okúsili sme tam dážď, ktorý rozohnal všadeprítomný smog, a tak sa nám naskytol krásny pohľad na okolitú krajinu. Nad mestom sa podobne, ako v brazílskom Riu de Janeiro, týči socha Panny Márie,“ povedal cestovateľ.
Po príchode si M. Béreš upravil názor na Juhoameričanov. Zistil, že životná úroveň je tu vďaka ťažobnému priemyslu veľmi vysoká. S čím mal problém, tak to bola španielčina, a ľudia, ktorí by dobre vedeli po anglicky, sa ťažko hľadali. „Pár dní sme strávili u panej, ktorá sa volala Graciela. Bola síce bohatá, no všetci spali na matracoch na zemi, všade bola špina a celé okolie bolo cítiť od marihuany. Čilania radi vyspávajú aj do desiatej rána a radi žúrujú minimálne do tretej v noci,“ s úsmevom si spomenul dokumentarista.
V uliciach Santiaga ho prekvapili všadeprítomné túlavé psy. Boli však krotké a nik sa ich nebál. Miestne organizácie ich vraj chytajú, postarajú sa o ne a vypustia späť do ulíc. Za ublíženie, prípadne zabitie tohto zvieraťa vinníkovi hrozí trestné stíhanie a, samozrejme, väzenie.

      
Ovplyvnení výškovou chorobou
„V hlavnom meste sme si všimli, že sa tu nachádzajú bezdomovci, ktorí si zvolili tento život dobrovoľne. Sú to tí najlenivejší z najlenivejších, pretože v Čile je dostatok práce, bývania a tiež ochoty v ľuďoch si pomáhať. Inak Santiago s výnimkou niektorých štvrtí je veľmi bezpečné miesto,“ doplnil M. Béreš.
Kroky cestovateľov potom smerovali do prístavu Valparaíso. Tu sa ich ujala na ulici pani menom Emily a rozpovedala im množstvo príbehov, ktoré sú súčasťou dokumentárneho filmu. Na každom kroku nachádzali tabuľky a upozornenia ohľadom vĺn tsunami, ktoré ohrozujú túto časť územia Čile.
Trojica si prenajala auto, aby mohli vycestovať bez obmedzení do vnútrozemia krajiny. Dostali sa do národného marku Nevado Tres Cruces. Tu im navigácia postupne ukazovala zvyšujúcu sa nadmorskú výšku. Dostali sa približne až do 4300 metrov nad morom. „V momente, ako sme zastavili, otvorili dvere a ovial nás vysokohorský vzduch, do päť minúť sme dostali výškovú chorobu. Stan, ktorý by sme za normálnych okolností mali rozložený za pár minút, sme stavali asi hodinu. Nevedeli sme sa dohodnúť, kolíky sme zatĺkali naopak, nedalo sa nám dobre dýchať. Druhý deň ráno sme sa rozhodli, že vystúpime na najbližšiu päťtisícovku. Neskolila nás, ale tak trochu zabila. Boli sme ako chodiace mátohy. Výhľad na Andy však stál za to.“
Počas dvoch týždňov putovania po národnom parku ich strava pozostávala hlavne z avokáda, miestneho chleba, tuniaka a nutely.

Viac sa dočítate v Piešťanskom týždni číslo 34, ktoré je v predaji od 19. augusta.