Oženil som sa
Prišlo to ako blesk z jasného neba: tajne som sa oženil. Prvá to vyniesla moja americká kolegyňa. Jej to prezradila na golfe kanadská kamarátka. Ona to počula u kaderníčky. Už to vedelo celé mesto. Len ja nie.
Ani šajnu som nemal, že som sa oženil ani kedy. Určite mi predtým niečo nasypali do čaju alebo nejako inak ma zbavili zdravého rozumu a potom zákerne pripravili o slobodu. To ma ale netrápilo.
Mučila ma iná otázka: Kto je moja manželka?
Ako to, že sa ešte neprihlásila o manželské práva a nezdieľa moju vŕzgajúcu dvojposteľ? Prečo mi niekedy nevyperie? Úplne by mi stačilo, keby mi aspoň v nedeľu na obed navarila slížikovú polievku.
Ale ona bola z tajného manželstva a brala to doslovne. Celkom sa vyparila. Keby chcela, už dávno by stepovala pri dverách.
Potom prišla šokujúca správa: zomrel kamarát. Išiel som na poslednú rozlúčku. Po obrade sme postávali pred cintorínom a ktosi utrúsil, že nabudúce bude lepšie stretnúť sa na svadbe. Kto je teraz na rade?
Všetky oči padli na mňa. Súhlasil som, čoby nie. Veď tajne som sa už oženil a vôbec to nebolelo. S ľahkým srdcom som všetkých pozval na svoju verejnú svadbu. Len nech trošku počkajú.
A neuškodilo by, keby sa naučili žiť večne.