Výlet, ktorý trval 45 rokov
Ťažko odhadovať, koľko z tej masy ľudí, ktorí sa prišli pozrieť na trebatické oslavy, bolo rodákov. Údajne ich mohlo byť až okolo 600. Kanaďanka Vlasta Vidová bola jednou z nich. Stretnutie rodákov by si nenechala ujsť za nič na svete.
Písal sa letopočet 1968. Rok „priateľskej“ okupácie a rok, keď mladý manželský pár z Trebatíc emigroval do Kanady. Aj s desaťmesačným bábätkom v náručí.
„Manžel sa akurát vrátil z manévrov a mal strach, že sa k vojakom vráti nadobro. V prvom rade to boli teda politické dôvody. V druhom rade sme chceli zažiť dobrodružstvo, ja som teda verila tomu, že sa do Kanady ideme len pozrieť,“ vracia sa k svojmu odchodu z rodnej dediny V. Vidová.
Ten „výlet“ trval štyridsať päť rokov. Emigrantka nechala doma súrodencov aj matku. Roky boli v styku len písomne. Prvýkrát sa na Slovensko rodina vrátila po sedemnástich rokoch. Pristáli v Prahe a odtiaľ leteli na vtedy ešte fungujúce piešťanské letisko. Tam ich čakalo dvadsaťsedem príbuzných. V. Vidová to vie úplne presne. Na tú scénu nezabudne nikdy. Naposledy videla svojho brata, keď mal osem rokov. A zrazu tu stál dospelý človek aj s manželkou. Trebatice sa V. Vidovej zrazu zdali maličké. „To viete, Kanada je obrovská a zrazu – všade bolo veľmi blízko.“
V Kanade síce spolu s manželom nezačínala na zelenej lúke, manžel tam mal bratranca, no začiatky veru neboli ľahké. „Najmä prvé dva roky boli ťažké, museli sme sa naučiť reč,“ hovorí V. Vidová čistou slovenčinou. Len sem-tam z nech vyhŕkne anglické slovíčko, ku ktorému hľadá slovenský ekvivalent. Jej manžel si časom vybudoval stavebnú firmu, ona začala pracovať v obchodnom reťazci a potomok dostal dvoch ďalších súrodencov…
Ostatných desať rokov chodí do Trebatíc každý rok. „Bývam u mamičky. Mám tam zariadenú izbu ako pred štyridsiatimi rokmi.“ Keď dostala zvláštnu pozvánku na stretnutie rodákov, neváhala ani sekundu. „Na to si jednoducho musí človek nájsť čas,“ stroho skonštatuje Kanaďanka. Aj tak zostala šokovaná. „Niečo neskutočné… Že sa niečo v tak veľkom meradle môže odohrať v takej malej obci…“ neveriacky krúti hlavou rodáčka. Počas víkendu sa postretala so spolužiakmi, rodinou i susedmi, ktorých nevidela roky rokúce. A Vlasta Vidová si položí otázku bez odpovede: „Kde je tá malinká dedinka, o ktorej som vedela, kto v ktorom dome býva?“
